......priznám sa bez mučenia, mám rád prekvapenia. Hlavne tie pozitívne, samozrejme - kto by ich rád nemal, všakže!
Niekedy minulý týždeň nám ukázal kolega fotky z akcie, ktorú usporiadalo jedno záujmové združenie, v ktorom sa aktívne podieľa na činnosti - nech sú mi odpustené nepresnosti, nepamatám si, ako sa ten ich spolok volá, ani neviem, či je to "záujmové združenie", alebo "mimovládna organizácia" - ale vôbec mi to nevadí, pretože pointa je inde.
Išlo o stretnutie s hendikepovanou mládežou - či už telesne, alebo duševne. Viem, že takto konajú pomerne pravidelne, organizujú stretnutia v prírode, kde hrajú rôzne hry, rozprávajú sa navzájom, spoznávajú sa - jednoducho sa snažia búrať bariéry, ktoré - či už si to pripúšťame, alebo nie - stále okolo nás voči týmto ľuďom, ktorí mali v živote menej śťastia, ako my, "zdraví", máme.
Ako to už v živote chodí - lepšie raz vidieť, ako sto krát počuť. Tým chcem povedať, že nič z toho, čo som dovtedy počul, ma nezasiahlo ani z polovice tak, ako to, čo som raz videl.
Tie fotky sú silným svedectvom. Svedectvom o tom, že nič nie je márne. Že stále jestvujú ľudia okolo nás, ktorým záleží. Záleží na okolí, na tom, aby sa aj tí menej obdarení cítili rovnoprávne a dobre.
Tak isto sú ale svedectvom o tom, ako ľahko podliehame stereotypu - tie fotky ma prinútili pozrieť sa na kolegov trochu iným pohľadom - uhlom, ktorý snímal tú človečinu v nich.
A nakoniec - sú svedectvom o vlastnom svedomí. Myslím, že každý z nás sa občas zamyslí, čo pre svet okolo seba nezištne vykonal on. Pre mňa takáto chvíľa nastala práve vo chvíli, keď som zatvoril poslendú fotku. Robíme pre svet okolo dosť? Alebo málo? Čo v nás prebúdza, a hlavne čo tlmí filantropické pnutia v našej mysli? Stres? Práca? Sklamania? Sociálny egoizmus?
"Chcem aspoň raz pre niekoho znamenať všetko na svete" , napísala malá Lucka z centra pre týrané deti v liste, ktorý sa mi dostal do rúk spolu s prosbou o pomoc od ďalšej kolegyne. A opať - možnože to ani nie je centrum pre týrané deti, možno to bol "nejaký" detský domov - a opať na tom ale nezáleži. Pomohlo veľa z nás, veď stačilo málo - podarovať jeden ˇgastráč". Stači to? Dá sa pomôcť viac?
Mám rád príjemné prekvapenia. Títo kolegovia pre mňa dve také malé pripravili. A pritom ide o "obyčajnú" ľudskosť.
Ďakujem im za to. Kľudne ma prekvapujte naďalej.
A raz možno prekvapíme sami seba aj viacerí..........
