Ľudia vôbec nie sú zlí...

Mamička s kočíkom smeruje na nákupy. Keďže býva v malom mestečku, možností tu nie je veľa. Blížia sa sviatky, ale obchody ešte nie sú preplnené, ako tomu už čoskoro bude. Rozhodne sa teda vyjsť do hlavného mesta, na celodenný výletík, pozrieť sestru a pritom niečo kúpiť. Klasika.

A tu sa to začína.

Scéna prvá:

Cestovanie v MHD je zážitkom asi pre všetky mamičky s malými miminkami. Ak vám náhodou vodič nevynadá, že nastupujete pomaly (to je reálny zážitok!), ak sa náhodou nájde niekto, kto vám pomôže s kočíkom, stane sa aj, že miesto vyhradené pre kočíky je jednoducho "naplnené" ľuďmi - a to rozhodne nie z dôvodu, že by inde miesto nebolo. Tam sa asi stojí lepšie. Od "dovolíte prosím", až po "snáť si nemyslíte, že budem s tým kočíkom stáť na schodoch!" si mamička jednoducho musí vybojovať svoje miesto. Väčšinou nikoho ani nenapadne uvoľniť jej miesto. Načo. Nech sa trápi sama, trúba, keď si vedela splodiť dieťa, nech si to teraz odserie, no nie??

Scéna druhá:

Tesco, Kamenné námestie. Krátka návšteva neviem_ktorého poschodia s takými tými babskými handrami - miesto, kde sa chlap málokedy zastaví. Keďže kočík nemôžete odparkovať aj s dieťaťom niekde na parkovisku ako auto, tlačíte ho zo sebou. Snažíte sa nezavadzať, jednoducho správate sa podľa zásady "čo nechceš, aby robili ostatní Tebe, nerob Ty im". Kočik v inkriminovanej chvíli aj so spiacim bábom stojí mimo uličky, tak, aby nezavadzal v prechode ani moletejším postavám. Mladé dievča si vyberá nejaké to oblečko a mimovoľne pozerá do kočíka na bábo, či je všetko OK.
A vtedy sa to stane - okolo prechádza asi 50-ročná pani, a v priamom prenose, vidiac, že mladé dievča sa pozerá, kopne do kočíka. Nával frustrácie? Naštval ju manžel? Nemôže mať deti? Alebo čo vedie takého človeka k takémuto činu?

Mladé dievča nepatrí medzi submisívne povahy, takže v najbližších sekundách sa žene dostane poriadnej hubovej polievky - ale povedzte mi, čo vedie niekoho k tomu, aby kopal do kočíka? Nehoda to nebola, to vám zaručujem, išlo o vedomú udalosť.

Kdesi som čítal, že ľudia majú hlboko v sebe miliónmi rokov evolúcie zakorenenú jednu vlastnosť - a to fakt, že "normálnym" spôsobom sa vedia správať jedine v kolektíve o maximálnom počte 20 - 30 ľudí, ktorých poznajú dlhodobo. Inak povedané - rodina plus najbližšie okolie svojej tlupy. Posledné stáročia vývoja však človeka čoraz viac nahusťujú s ostatnými - neznámymi - nešťastníkmi na čoraz menšie územné plochy.

Možno tu je niekde zakorenené správanie sa voči ostatným, ktoré ma ku kultivovanosti veľmi ďaleko.

A nech mi nikto nehovorí, že ľudia sú k sebe ako psi vďaka súčasnej dobe, alebo svojej ekonomickej situácií! Nehovorím, že ak má niekto naozaj vážne problémy, neodrazí sa to na jeho správaní - ale naozaj si myslíme, že cesta k vyrovnanosti a šťastu vedie cez peniaze??

Scéna tretia:

Nemenovaná drogéria v nemenovanom mestečku na severnom slovensku. Súrne potrebujem kúpiť tekuté mydlo. Je 11:54, zatvárať majú o dvanástej - ale kdeže! Dvere zamknuté, predavačka na mňa pozerá jak na debila, že čo chcem! Na drzovku vkráčam dnu vo chvíli, keď vypúšťajú zrejme posledného zákazníka, ktorého sa rozhodli obslúžiť. "Ale ja už mám dvanásť!" vytasí argument cica v plášti. Nuž, podľa bulharskej konštanty by jej to možno vyšlo, na mňa rozhodne toto neplatí. Donesiem si mydlo k pokladni, kde ma šokuje druhá cica, keď mi podáva opečiatkovaný zdrap papiera s napísanou sumou - to akže náhrada za bloček, pretože cice si už uzavreli kasu. Samozrejme, trval som na normálnom bločku. Reakcia? "To som presne vedela!"
Z predajne som odišiel asi dve minúty pred dvanástou. Nechcú títo ľudia odo mňa moje peniaze? Nechcú viac zarobiť? Čo na toto povedať?!?

Asi nechcú byť úspešní, viac predávať, viac zarábať. Čiže sú merítkom šťastia a celkovo správania sa k okoliu peniaze?

Kdeže. Táto doba nás odhaľuje, obnažuje skutočné charaktery. Slováci sa radi prezentujú ako pohostinný národ - možno, keď máme doma návštevu, keď nás dojde pozrieť vzdialený pribuzný najlepšie niekde zo západu - vtedy sa vieme pretrhať! Ale inak - sme takí istí, ako všetci ostatní. Egoistický, zahľadení do seba, hrabiví. Posledných 15 rokov o ničom inom nevypovedá - stačí sa pozrieť na stovky prípadov vytunelovaných podnikov slovenskou "kapitálovotvornou" vrstvou z polovice 90tych rokov. Išlo týmto ľuďom o zveľadenie majetku? O to, aby sa ľudia mali lepšie, aby bolo čo robiť? Aj za cenu, že budú ľudia makať viac, že budú prísnejšie normy a zracionalizujú sa postupy? Nie.

Dnes kúpim, zajtra chcem mať to najdrahšie auto, a pozajtra podnik zatvorím. Česť výnimkám, ktorých je, dovolím si tvrdiť, čim ďalej tým viac (veď viac si človek váži, keď niečo vybuduje sám, ako keď to dostane za korunu, všakže). Asi si fakt potrebujeme na vlastnej koži vyskúšať všetky štádiá a formy vývoja spoločnosti......

Scéna štvrtá:

Poloprázdna zastávka, strednými dvermi nastupuje dedko z babkou s francúzskou barlou. Vo chvíli vykročenia smerom ku schodíkom sa medzi nich vrúti asi 20-ročný chalan očividne trpiaci kožnými problémami na svojej tvári. Možno to je dôvod, prečo považoval za nutné odsotiť starú pani tak, že skoro spadla pod autobus. Aj keď starší ľudia sa tiež často správajú voči okoliu veľmi svojsky a nepochopiteľne - tento prípad to nebol. Autobus nebol preplnený, pri ostatných dverách nebola tlačenica......

Takýchto scén sa dájú opísať desiatky a stovky. Aj ďaleko drsnejších. Takí proste sme, my všetci, ktorí tvoria túto spoločnosť..... veď ľudia vôbec nie sú zlí - len ľudstvo je príšerné......