Predstavte si, že vojdete do obchodu.
Predstavte si, že ide o dvojpodlažný značkový obchod v centrovitom centre.
Vyjdete na druhé poschodie, vyberiete si značkový a pomerne drahý kus spodného prádla. Nerobíte to často, lebo nekradnete a nemali ste to šťastie narodiť sa ako "bankárova dcéra".
Predstavte si, že sa postavíte do radu, pred vami asi štyri dievčence, každá s niekoľkými kusmi oblečenia - tortúra ich vybavovania sa natiahne asi na 10 minút. Ale vy trpezlivo a pokorne čakáte, kým uspokojíte svoju nákupnú potrebu a predávajúcemu vytvoríte zisk.
Tu by príbeh mohol skončiť - dočkali ste sa, kým prídete na rad, zaplatíte, a dovi - dopo.
Nuž, to by sme ale nemohli byť v krajine, kde je ešte u veľa obchodníkov dôležité všetko, len nie zákazní. Hlavne svoje vlastné komplexy.
Čiže pokračujme v príbehu.
Po asi 10tich minútach čakania sa pred vás (za mladé slečny) postaví asi 40-ročná žena s nákupom:
"Haló, pani - tu je rad. Postavte sa prosím na koniec".
"Čože? Ja som tu stála!"
Hm, čudné. Ktovie kedy....
"Slečny, vy ste videli túto pani tu stáť?"
"Nie....."
"A vy, prosím?" obrátite sa, ešte vždy nevzrušene, asertívne, presne podľa všetkých príručiek, ktorými vás na školeniach trápia, na jedného z dvoch predavačov za pultom.
"Nie..." šeptne jeden z nich.
Aj tu by príbeh mohol skončiť - predbiehajúca sa pani by mohla uznať svoju nepravdu, a postaviť sa na koniec radu (čiže asi dve miesta od toho ňou vybraného). Nikto sa nesprával do tohoto okamihu agresívne, všetko bolo vypovedané v pomerne racionálnej a kľudnej rovine. Nákup by dospel do bodu, keď peniaze prechádzajú do pokladne a tovar ku spokojnému zákazníkovi. Keď tu zrazu....
"Slečna, nebuďte drzá!" zrúkne pokladník. "Včera som odtiaľto vyhodil dve zákazníčky, môžem aj vás!"
Ups...fíha.... ťažko povedať, čo vedie malého uhrovitého týpka k takémuto útoku na človeka, ktorý je zjavne v práve.
"Prosím?" spýtate sa, neveriac vlastným ušiam a očiam. "To hovoríte mne??"
"Áno!"
"Ehm..." prekonáte prvotné prekvapenie, to snáť nemyslíte vážne....., snažíte sa nezvýšiť hlas - načo sa rozčuľovať, veď táto pani sa predbehla...."
"Nebuďte drzá!" zopakuje predavač.
"No tak moment, prejdete do ofenzívy, to sa akože z akého dôvodu takto so mnou rozprávate? Dajte mi okamžite knihu prianí a sťažností" pomaly ale isto sa vytáčate.
"Pche, ak chcete, kľudne vám zavolám vedúcu!"
"No tak to by som prosila"
...po chvíli telefonovania nášho uhrovitého hrdinu:
"Vedúca vám odkazuje, že na takých, ako ste vy, nemá čas!"
Bodka, padla.
Prádlo za štvorcifernú sumu je už medzitým nablokované, ale nie je napísané v knihe jeho osudu, aby bolo šťastne dopravené do miesta bydliska dotyčnej slečny.
"Tak viete čo? Toto si tu nechajte, a kľudne si to vystornujte. Takým, ako ste vy, do vačku pchať prachy nebudem!"
Prásk, prádlo letí v ústrety nášho hrdinu, ktorý si asi práve odbil svoju dennú porciu vyvršovania sa a masírovania svojho pravdepodobne spustnutého ega.
Lebo však čo iné v tej situácii robiť. Predavač, ktorý sa nesnaží predať tovar, ale vyvršovať sa na zákazníkoch, ktorých si vo svojom merítku opuncuje cajchom "ľahká obeť". Vedúca, ktorá na nejakého otravného zákazníka nemá čas (aj keď ktovie, kam ten "hrdina" volal). Obchodný dom, ktorý toto toleruje. Čo s nimi robiť?? Nuž, len ich ignorovať.
Všetka česť voči povolaniu predavača - nie je to ľahké, stáť na nohách, pracovať s ľuďmi, s rôznymi typmi, byť milý, usmievavý, vždy ochotný. Pravdepodobne nie vždy to ide ľahko, automaticky, niekedy sa človek premáha - a niektorí žiaľ svoje "poslanie" pochopia úplne inak.
Pozdravujem týmto dotyčného "hrdinu" z predajne Newyorker na Obchodnej ulici v Bratislave - už vás tam nebudeme chodiť "otravovať" !
