Sú ale miesta, kam nemusíte volať archeológov, aby vám odkryli posolstvá minulosti. Sú miesta, kde tá minulosť stále žije. Také malé lokálne jurské parky. Napríklad naša miestna Jednota – obchod plný života. Vzhľadom na všemožné príčiny nemá v blízkom okolí žiadnu konkurenciu, a tak, ako to už v takýchto prípadoch býva, za múrami nevkusnej kockatej stavby sa skrýva dobre zakonzervovaná minulosť. Doslova taký malý, socialistický skanzen.
Výber tovaru je, samozrejme, podstatne širší, ako v dobách, keď v okolí zúril triedny boj a budovali sa svetlé zajtrajšky. Aj tak je ale pomerne bežné, že tak okolo šiestej, cez pracovný deň, keď mám väčšinou tú česť skanzen navštíviť, nemajú rožky. Pamätám si aj na situáciu, keď nemali nielen rožky, ale ani chleba (mhm, možno sa riadia heslom „načo chleba, ..... treba“!).
Ale takéto mierne nedostatky sa ešte odpustit dajú. Horšie je to s podstatnou súčasťou a výkladnou skriňou nášho skanzenu, a tou je – ako iste dobre tušíte – personál. Aby som nekrivdil – sú tam dve -tri mimoriadne milé tetušky. Potom jedna – dve tetušky s ambivalentným vzťahom k celému svojmu okoliu. Ale podstatnú časť tvorí slovenský obchodnícky hard-core, spuchliny par excellence, ktoré každým svojim pohybom (trésk s naskenovaným tovarom na pult), každým svojim pohľadom (keby pohľad mohol spaľovať, mnohokrát by sme sa už v prach obrátili), každou svojou vyslovenou aj nevyslovenou (taký „dobrý deň“, alebo „dovidenia“ nezačujete ani raz za uhorský rok) vetou vám dajú najavo, ako ich vaša prítomnosť otravuje. Veľa príhod už odplávalo do zabudnutia a zovšednelo, ale predsa len, nedá mi to, tu sú príklady z posledných dní:
Situácia 1:
Zákazníčka stojí v rade. Keď konečne príde rada na ňu, povykladá nákup z košíka na pás. Predavačka práve blokuje nákup predchádzajúcej pani, a vzhľadom na ostentatívne nutkanie (asi sa s nikým ten deň ešte nepohádala) sa začne hádať s druhou kolegyňou. S tou pri druhej pokladni. Pred desiatkami zízajúcich zákazníkov sa odvíja dráma, kto je väčšia trúba a podobne.
„Mohli by ste sa prestať hádať? Nikoho to tu nezaujíma“ prehovorí znechutená čakajúca zákazníčka.
Spaľujúci pohľad.
„My sa nehádame!“ odvrkne ochechula a nablokuje tovar. V zápale spravodlivého hnevu si však nevšimne, že dve položky z predchádzajúceho nákupu blokuje už nasledujúcej – našej – zákazníčke. Tá si to všíma, ale nič nehovorí. Nechá pani zlatú doblokovať, a potom jej to nechá spapať všetko.
„Toto čo ste mi nablokovali, prosím Vás?“
„Ale veď..ale...věd to tam bolo...“
„Samozrejme, ale to bol tovar tej pani predo mnou. Nabudúce sa láskavo venujte zákazníkom, nie hádkam!“
Ochechula berie kalkulačku a ráta. Vydáva peniaze. Bloček si odkladá.
„A blok? Ak tam objavím opäť zhnité mäso, ako minule, s čím ho mám prísť reklamovať?“
V tejto chvíli už ten pohľad naozaj takmer zabíja. Oficiálnemu stornu sa ale pani zlatá nevyhla.
Situácia 2:
Zákazník si berie pórik. To je taká zelená dlhá rastlina, keď sa to krája, oči z toho slzia ako pri mladej cibuľke. Má ho rád, s kuracím mäskom, len tak opražiť nasekaný na panvici. Berie ho do ruky, a zrak, snáď po prvý krát, mu spočinie na prilepenom lístku. Je na ňom uvedená váha tej bylinky. Niečo cez 400 gramov. Pre tú srandu ho odváži, nejak sa mu to nezdá. Necelých 200. Celkom sranda, fakt.
„Mohli by ste mi ten pór odvážiť, prosím Vás? Tá gramáž sa mi nejak nezdá...“
V Jednote vážia predavačky priamo pri pokladni, váha pri ovocí a zelenine je len orientačná. Pani zlatá olupuje ešte jeden vrchný list – asi pre istotu, kto vie – a hádže bylinu na váhu. 150 gramov. Nablokuje, a hádže ho v smere jazdy zákazníkovi, nech si tú zelenú hovadinu zbalí do tašky a konečne vypadne. Aspoň navonok to tak vyzerá, lebo sa neozve ani „prepáčte“, ani „pardon“. Nič. Hm, no čo už, aj keď... ešte aj tá krava na lúke zabučí, keď na ňu prehovoríte.
Naše pani zlaté so skanzenu mlčia ako partizáni.
Asi to patrí k firemnej kultúre....
