Len si to predstavte. Vyhradili by sme na to kus rázovitej slovenskej zeme. Najlepšie tak typickej - niekde v strede Slovenska. Pozriete na sever - vidíte končiare hrdých hôr, posypaných snehom, pozriete na juh - a do široka do ďaleka samé lány scelených polí, ukradnutých po 48-om.
Vstup by mohol byť strážený príslušníkmi pohraničnej stráže - veď po vstupe do schengenu aj tak pre nich okrem východnej hranice veľa roboty nebude. A strážiť bude treba - navrhujem pre väčšiu autenticitu celý skanzen obohnať ostnatým drôtom, veď predsa dobre vieme, že hranice nie sú korzo!!!
Samotný skanzen by mohol byť rozdelený na dve časti - ukážky socialistickej dediny, a socialistického mesta.
Socialistická dedina bude spravovaná Miestnym Národným Výborom, a Miestnym výborom Komunistickej strany Slovenska. Miestne potraviny budú obsahovať aj pamätnú izbu, venovanú tým, ktorým bol pôvodne obchod ukradnutý, aby mohol slúžiť celej socialistickej spoločnosti, nie len pár nenávistným imperialistickým pisluhovačom, predstaviteľom nenásytných monopolov, ktorým ide len o zisk. Regále by mohli byť zásadne poloprázdne, a vyhlasovali by sa sezónne akcie - jednu sezónu by napríklad neboli k dostaniu hygienické vložky, cez inú zas prací prášok a tak ďalej. Pomaranče a mandarínky zásadne iba pred Vianocami. Najväčšie domy v dedine by patrili miestnemu mäsiarovi a predsedom MNV a MV KSS. Špecifikom posledne menovanéh by bola jeho bývalá aktívna účasť v HSĽS v 40tych rokoch. Pamätníci tophoto obdobia by mohli vysieť s. predsedovi na plote pred domom.
Pred obchodom by mohol stáť rad voskových figurín, znázorňujúci dôsledky politiky štátu a strany na poli ekonomického rozvoja. Nesmieme zabudnúť na polia, scelené v dobách kolektivizácie. Na miestnom JRD by mohla byť výstavka popravených, alebo odvlečených kulakov, ktorí mali tú smolu, že vlastnili nejakú pôdu, a nechceli sa jej vzdať v prospech nás všetkých. Kostol by tam mohol stát tiež, ale omše by v ňom mohol slúžiť jedine nejaký tajný spolupracovník ŠtB. Po normálnych kňazoch by v ňom nebolo ani chýru, ani slychu, veď v 50tych rokoch s nimi spravili poriadok, s darmožráčmi.
Mestská časť skanzenu by mohla byť ešte zaujímavejšia. Hlavná cesta by viedla zásadne cez stred mesta, cez tú úkážku feudálneho a buržoázneho morálneho úpadku. V skanzene by v strede mesta nebývali tí, čo zbohatli na pote a mozoliach tohoto bohabojného národa, ale zásadne len príslušníci socializovaného rómskeho etnika, ktorého reálny socializmus odučil kočovať.
Vedľa centra by mohla stáť voňavá moderná socialistická celulózka, a hneď za ňou typizované sivé sídlisko, ukážka najlepších slovenských architektov.
Televízia by vysielala len na dvoch kanáloch, v prípade, že by rečnil tajomník UV KSS, vysielali by jeho prenos samozrejme oba naraz. Televízory by boli upravené tak, aby neboli schopné príjmať vysielanie štvavých buržoáznych vysielačiek. V bielej budove miestneho výboru strany by mohlo byť zriadené múzeum obetí komunistickej ideológie. Fotky tých desiatok miliónov obetí by sa tam asi nevošli, stačili by fotky Čechov a Slovákov, aj s tými by bol priestorový problém. Celosvetový rozmer červeného fašizmu by mohol byť zobrazený nejak symbolicky, napríklad by múzeum mohlo obsahovať mapu Zeme, a pri každom štáte, ktorý mal s touto ideológiou čo dočinenia, by mohlo svietiť počet obetí. Niekde by to boli tisíce, inde desiatky miliónov. Túto časť múzea by som dal do pozornosti hlavne mladým súčastníkom, vracajúcich sa z dovolenky na Kube s tričkami Che Guevaru a s biografickými DVDčkami Fidela Castra.
Na námestí by mohol stáť jeden spojenecký tank s bielym pásom, ako symbol oslobodenia od revizionistických a pravicových myšlienok, a pred ním socha typického slováka, v miernom predklone, s mierne pokrivenou chrbticou, ako symbol kompromisov, ktorým musela v dobách normalizácie prejsť väčšina spoločnosti, keď si vyberala medzi svojím svedomím, a medzi potrebou prispôsobiť sa socialistickému humanizmu, charakterizovaného udavačstvom a postihovaním tých, ktorí si to čisté svedomie zachovať chceli.
Druhou sochou by mohla byť obrovská krabica mlieka, aj so zobrazenou cenou 2 Kčs, vedľa ktorej by zas bola zobrazená skutočná cena výrobných nákladov - napr 3 Kčs. Zabudnúť nesmieme ani na obchody Tuzexu, ani na poradovníky na Favority (bicykle, aj autá, samozrejme).
Takýto náučný chodník by si podľa mňa svojich turistov našiel. A časom by sa tam mohli presťahovať aj reálni uznávači minulého režimu, čím by skanzen preukázal svoju pridanú hodnotu.
Čo na to poviete?
