Zástanca prvého variantu sa dokázal na smrť uraziť, pretože nebol schopný toho druhého presvedčiť o svojej pravde, že označenie "blavák" používa len tá háveď, čo sa do hlavného mesta potajomky, pod rúškom tmy prisťahovala, oberá domácich o prácu, robí domácim hanbu na cestách po Slovensku, a sústavne na BA len nadáva, nevďačná lúza. Ten druhý to mal na háku, on bol jednoducho hrdý "blavák", aj keď sa tým pre svojho oponenta stal janičiarom, zradcom, podkopávačom nemenných právd vytesaných do kameňa. Dokonale si takto znepríjemnili inak pohodový večer kdesi na brehu mora, a ja som nevedel, či sa smiať, alebo im jednu vraziť.
Na túto hádku, absurdnú v daných súvislostiach, som si spomenul pri príležitosti včerajšieho "vrcholného športového a hlavne kultúrneho zážitku s názvom finálový hokejový zápas slovenskej extraligy - Trenčín vs. Slovan". Nejde mi ani tak o samotný zápas, ani o prípadné chyby rozhodcov, neférové rozhodnutia a reči trénerov, alebo tupé zákroky niektorých hráčov. Našu ligu nejak nesledujem, nemám na to motiváciu, neláka ma nekultúrne prostredie našich štadiónov, ani nadmiera priemerných zápasov, a vedenie súčasného hokeja má u mňa asi takú dôveru, ako Mikloš spolu s Kaníkom u Ficových voličov.
Mrzí ma však jedna vec. Je nás tu dokopy šesť a pol, aj s "neslovákmi" by sme nezaplnili snáď ani jednu mestskú časť ktorejkoľvek väčšej svetovej metropole, ale kam mi pamäť siaha, a oči dovidia, vidím skoro každodenne veci, za ktoré sa normálny človek musí hanbiť.
Pri pohľade na bandu hulvátov, ktorí sa na ten hokej asi neprišli zabávať, ale zanadávať (no nezanadávaj si na paštikárov v priamom prenose!), si človek povie - hoviadka božie, aj pre nich svieti slnko, aj oni majú volebné právo. Smutné, ale no čo už.
Pri pohľade na mamku s dieťaťom, bežiacu sa schovať pred týmito hovädami, už začína mať človek problém so žalúdkom. O internetových diskusiách, ktoré sa na túto tému hneď rozprúdili, radšej pomlčím - tie sú už dávno žumpou, kde pod pláštikom anonymity hrdinovia dnešných čias dávajú voľný priechod svojim frustráciám a mindrákom.
A pritom tu vôbec nejde o nejakú Bratislavu, alebo o nejaký hokej. To sú len tie navonok a hlavne mediálne zaujímavejšie témy. Je to latentne hlboko niekde medzi nami, niekde v nás. Stačí sa pozrieť okolo seba, vidno to každý deň a prakticky všade. Bezohľadnosť, napr. (niektorých) fajčiarov na zastávkach MHD, nečinnosť polície v očividných prípadoch, neúcta k okoliu, nevrlosť úradníkov, platených z naších daní, klamstvá a polopravdy politikov (veď politici sú len obrazom ľudu, nie?), nedôsledné vyrovnávanie sa s minulosťou a následný pocit beztrestnosti u tých, pre ktorých by hnitie vo väzení vzhľadom na ich skutky bolo miernym trestom.... denno-denný humáč, ktorého sme súčasťou, pri ktorom aj rodený optimista musí zapochybovať - kam vlastne toto naše spoločenstvo smeruje? O kom to tu vlastne legendy hovoria ako o pohostinnom, bohabojnom a poctivom národe? Pohostinní ku komu, k sebe a k svojim najbližším? Bohabojní pred kým? Snáď nie pred bohom, hahaha? Poctiví v čom, v schopnosti odrbkávať? V tempe hľadania medzier v zákonoch? V neustálom utvrdzovaní sa v pocite, že s poctivosťou nikam nedojdeš?
V príbehu zo začiatku článku skončilo stretnutie troch slovákov v cudzej zemi katastrofálne. Smutné, keď sa človek o našej malosti a potrebe riešiť žabo-myšie spory musí presviedčať ešte aj tisíce kilometrov od rodnej zeme....a zvlášť v prostredí, kde sa k sebe ľudi aaspoň navonok správajú slušne....
Kde sa to tu berie? To sme naozaj takí?...
PS: áno, tento článok je hlboko ovplyvnený frustráciou a zhnusením, ktoré vo mne po včerajšom zápase zostali. Howgh.
