„To jsem přesně vědel, že to udělá!“ spustil starší,bielovlasý deduško s moravským akcentom krátko na to, ako skoro preletelpolovicou trolejbusu po náhlej počiatočnej akcelerácii. Hovorím skoro, pretože– samozrejme – ráno nemáte možnosť trolejbusom preletieť, aj keby ste čo akochceli. Ďalších X natlačených spolutrpiteľov vám v tom účinne zabráni.
„Tohle nejsou vodiči, ale traktoristi z družstva“zakontroval pri najbližšej zákrute. Inak – všetka česť tým z nich, ktorí ajv pre nich asi nie moc ideálnych platových podmienkach vedia ukázať, že súv prvom rade ľudia. Pretože pár minút pred popisovanou situácious dedkom (ktorý vystupoval inak veľmi slušne, priam distingvovane (ono, keď človek so spôsobmi nadáva, je to hneď iné, ako keď spustí účastníkštvrtej cenovej – a to nielen výberom slov) bola zas plná električkasvedkom, ako nechal vodič na ulici stáť pani, ktorá slušne vystúpila, aby mohlivystúpiť iní, ale naspäť sa už nedostala. Pritom (aspoň z môjho pohľadu)stačilo naozaj len počkať pár sekúnd, aby zaujala svoje pôvodné miesto. Alenie. Nepočkal. Veď načo, jeho to netrápi......
Niekedy tak rozmýšľam, čo to tým ľuďom (v tomto prípadevodičom) urobí – keby počkali pár sekúnd na dobiehajúcu pani, alebo poniektoríkeby sa snažili jazdiť aspoň čiastočne podľa typu nákladu, ktorý majúv dopravnom prostriedku. Lebo občas je to ako keď naozaj traktoristaz družstva vezie náklad zemiakov.
Asi by ich to pripravilo o pocit, že sú pánmi situácie.Že to teraz tomu bezradnému človiečikovi, ktorý o chvíľku zakúsi trpkúchuť prehry, natrú. Na, tu máš, to je aj za mňa a za môj spackaný život,za malý plat, a ešte menšie odmeny, za to, že ma šéf zbuzeruje, keď budemmeškať na konečnej! Etc etc.
Opäť je to o tom istom. Opäť je to o službách a o prístupe.Opäť stačí veľmi málo – predstaviť si samého seba v tej istej situácii, doktorej vystavujú iného.
Čo však s tým robí zamestnávateľ?
