Človek kedysi často otáčal hlavu smerom nahor a pozoroval v noci tie vzdialené trblietajúce sa veci. Vysvetľovali si ich rôzne, tie najvyspelejšie civilizácie dokázali podľa hviezd vytvoriť presné kalendáre, alebo určovať dobu životodárnych záplav.
Dnes, keď moje chlapčenské nadšenie z poznávania neznámeho a tajomného prehlušili na výsosť pragmatické postoje a činnosti, sa aj tak rád dívam na oblohu, presne ako kedysi. Čo sa tak skrýva medzi hviezdami? Môže tam byť život? Sme sami? Aké strhujúce drámy sa tam odohrávajú? Koľko z tých hviezd, ktoré vidíme, ešte v skutočnosti existuje? Prečo mesiac nepadne na Zem? J
Hviezdy sú krásne hlavne v zime. Obloha vie byť vtedy čistá a jasná, bez oparov, a nebu kraľuje vznešený Orion – nádherné súhvezdie. V lete zas niet nad nočné vylehovanie počas teplých nocí v tráve, spolu s meteorickými rojmi ide priam o nadpozemskú kombináciu.
V takých chvíľach plynú myšlienky človeku bez rozmyslu.....niet sa kam ponáhľať, všetko je také malicherné a ničotné v porovnaní s nepredstaviteľným priestorom tam von....a a hlavne v porovnaní s tou krásou....
Dnes....dnes veru človek až tak často hore nepozerá.......postavil mestá, ktoré svojím „svetelným smogom“ nič také ani v podstate neumožňujú. Alebo sa príliž ponáhľa, a nemá na to čas.......alebo má svoje vlastné problémy, a hľadať na nebi nejaké mytologické bytosti mu príde ako zbytočne strávený čas......
Je to škoda...... keď sa raz nebudete ponáhľať, keď si nájdete čas pre seba a svoje myšlienky – skúste si ľahnúť do trávy a pozorovať to neuchopiteľné, často nepochopiteľné, z drtivej väčšiny nepoznané, tajomné, čo nás obklopuje......neoľutujete. Verte mi, stojí to za to......
