Novo Groblje čiže Nový cintorín je beogradskou variantou viedenského Zentralfriedhof - cintorín proste pre všetkých - pravoslávny, katolícky, protestantský, moslimský, vojenský. Iba úplne atypický židovský cintorín je cez rušnú ulicu.
Beogradčania očividne ctia svojich mŕtvych a Novo Groblje žije čulým denným životom. Čerstvé kvety, vence, sviečky od celkom tenkých až po hrúbku slušného paškálu........na stánkoch vôbec nevidieť, že Beogradčania majú dosť hlboko do vrecák.
Na tomto cintoríne je aj alej hrdinov, architektonicky vzaté dosť škaredé pohrebisko miestnych slávnych. Mená na náhrobkoch nám máločo povedia, väčšinou ide o bývalých komunistických funkcionárov, v dojemnej zhode s dnešnými politikmi......nuž hrob je pomerne demokratická inštitúcia.
A práve sem som sa vybrala jedného letného dňa, pár mesiacov po smrti Zorana Džindžiča.
V horemenovanom hrdinskom oddelení bol trávnik pokrytý lístím, hnijúcim tam ešte od jesene. Náhrobok, ktorý som hľadala, som našla hneď, promenovali sa tam totiž miestni policajti - milicija. Nič zlého netušiac som vytiahla fotoaparát, aby som to fádne miesto zvečnila. Musela som však bližšie, lebo by mi nikto neuveril, že práve tento nudný kus travertínu nepatrí Jožkovi Mrkvičkovi na Slávičom údolí.
Malá kamenárska odbočka: Náhrobok sa skladá z tzv. venca a dosky. Ak sa "veniec" hrobu urobí skôr, ako zem po pohrebe riadne uľahne, ostane visieť vo vzduchu a logicky pod ním vznikne jama. Za takúto fušerskú robotu v minulých storočiach kamenárov topili v koši vo Vltave. Koniec odbočky.
Pokročila som teda vpred, priamo k náhrobnej doske. Lístie pod nohami mi uhlo a ja som vletela po členky do jamy - spôsob vzniku viď vyššie. Koleno sa bližšie zoznámilo s rohom náhrobku a vytryskla krv. Do milicionárov akoby strelil. Ako dobre vycvičené komando ma chytili pod pazuchy, vytiahli z jamy, jeden bleskovo zdvihol fotoaparát a bez slova ma vliekli preč. Spomenula som si na všetky tie hororné príbehy o spojení milicie s podsvetím - Zemun bol neďaleko! - a iné výstrahy, čo som dostávala zo všetkých strán o tom, ako sa má zriedkavý turista v Beograde chovať.........a mala som dosť. Policajti ma stále mlčky vyvliekli z cintorína a zaparkovali vedľa policajnej lady. Nemôžem povedať, že by sa vo mne krvi nedorezal, keďže za mnou ostávala výrazná krvavá cestička.
"No vy ste nám dali........" odfúkli si milicionári, "za päť minút má k Džindžičovmu hrobu prísť maďarský premiér, snáď kolegovia tú krv stihnú umyť a jamu zase zamaskovať, lebo to bude medzinárodná ostuda..."
Zakoktala som niečo v zmysle, že som turista, že som chcela len....
Zvedavo si ma obzreli, keďže turisti boli v tom čase vzácni, ošetrili mi koleno z vlastnej lekárničky a zasmiali sa nad tým, že budem mať z Beogradu originálny suvenír.
Jazvu na kolene mám dodnes a doma sa mi rehocú, že som spečatila medzinárodnú zmluvu medzi Juhosláviou a Maďarskom slovenskou krvou.
