Každý kto pozná staré filmy o Winnetouovi, pozná aj "Divoký západ" na Plitviciach.
Striebornú rieku, vodopády po ktorých zliezali indianski bojovníci, jaskyne, kde sa skrývali poklady.
Ja som poznala Plitvice osemdesiatych rokov..........
Autovlak, čo rozvážal turistov, rieka, v ktorej sa dalo plávať a voda sa dala piť, jaskyňa plná netopierov, ktoré sme chytali bez ohľadu na to ako strašne hrýzli, planina, kde sa nedal postaviť stan, lebo nebolo ako do kameňov zatlcť kolíky a tak som prvý raz v živote spala pod širákom, mráz na chrbte pri pohľade na naozaj jedovaté zmije, tajomný monastír s bradatými mníchmi vo vysokých čiernych čiapkach, koberce, ktoré sa prali zavesením do vodopádu............
Potom sa časy prudko zmenili, videla som Plitvice plné vojenských aut, vypálený hotel, tabuľky Pozor míny a odvtedy som tam nebola.
Keď dávali na ORF film o Národnom parku Plitvice, synovia sa pýtali, či to poznám. Ja som chcela povedať, že ano, že im ukážem niektoré leto ten Divoký západ naživo, ale zrazu som si uvedomila, že tie moje Plitvice im už neukážem. Že nie je dôležitý len priestor, že dôležitý je aj čas.
Každý máme svoje Plivice, miesto nášho detstva, miesto ktoré si uchovávame na dne svojej mysle, kam sa už dá vrátiť len v bdelom sne.
