Greenleaf long under tree in joy thou hast lived. Beware of the Sea!
If thou hearest the cry of the gull on the shore, thy heart shall then rest in the forest no more."
Po návrate od mora mám rovnaké pocity. Bežne mi k spokojnosti stačia stromy.
Ale "jó, moře" ako hovorí populárna postavička od Nerudu...
Stačí pár dní, či je to studené Baltické, nudné Stredozemné, tajomné Egeiské či nekonečný Oceán, moje suchozemské oko sa prilepí na horizont a moje nadja odchádza s odlivom zaň. Ráno, keď vyzerá ako slaný rybník, ani sa nepohne, je napriek všetkému mohutné a zjavne ľahostajné, veď jeho veľkosť a večnosť vyniká nad ľudským oškvarkom na jeho brehu. Keď sa príliv začne zahrýzať do pobrežia, jasne dáva najavo, kto tu je a ostane pánom. V noci mesiac kopíruje biele čiapočky na vlnách.
Ľubovoľne veľká loď je len ďalšou rybou či skalou, o existencii ktorej rozhoduje Poseidón. Tisíce vrakov na dne by o tom vedeli rozprávať. A malý rybársky čln, čo ráno robí drrr popri pláži je rovnako ničotný ako Queen Mary II. Stretnúť sa s vlnami je ako pokus o bitku trojročného dieťaťa s veľmajstrom bojového umenia. Dáva pocítiť svoju silu, ale neublížuje. Vie o svojej prevahe.
Zas na mňa raz volali čajky...
Aj keď v lese som doma.
Zelený list, dlho si šťasne žil pod stromami. Chráň sa mora!
Ak začuješ volanie čajok na pobreží, tvoje srdce už pokoja v lese nenájde.
Tak ma nevolajte!
