Unikáme. Hľadáme paralelný svet, kde sú veci jasné, zrozumiteľné, spravodlivé, krásne...
Natruc bežnej realite, málokoho kompletne napľňa zamestnanie či domáce práce.
Pocit osamelosti v dave, neschopnosť udržať kontakt so seberovnými.
Môj obľúbený paralelný svet?
Je jedno, či sa volá Narnia či Oz, či je za zrkadlom alebo v starej skrini.
Nie je podstatné či sa tam dostávame cez les alebo hory, či doňho lietame alebo plávame.
Môže to byť svet detskej nevinnosti alebo dospelých úspechov. Krása, nadprirodzené schopnosti, hrdinské činy. Peter Pan ostal dieťaťom, ale Frodo mal pätdesiat rokov.
Človek sa sťahuje z obehu. Unavený, sklamaný, otrávený, zranený realitou vyhľadáva iné možnosti. Netreba to doťahovať do dokonalosti, schizofrénia nestojí za to, ale túžba mať "svoj" svet viedla veľa fantastov k vytvoreniu si toho vlastného. Aj ja som mala svoj, keď som mala dvanásť -trinásť rokov. Veľa z neho sa nezachovalo, lebo som si celý príbeh držala v hlave, lebo bol tak tajný, že som nechcela ani aby ho niekto čítal. Taká Sallingerovská "tajná zlatá rybka". Pamätám si už len zopár hrdinov - lovca, rytiera, draka, tajomnú jaskyňu na brehu mora...akosi sa tam už neviem dostať.
Našla som si pár náhrad od tých, čo svoj Neverland hodili na papier. Prvá bola Alica - presne som chápala jej nepochopenie logiky dospelých...veď čo je čudné na tom, že Mrož a Tesár spolu žerú ústrice a kam inam dať Plcha, keď nie do čajníka??? Mať za pestúnku Mary Poppins bola moja životná túžba - mať narodeniny v zoologickej záhrade a podať si ruku s levom, ísť na kolotoč do nakreslenej krajiny, kde sa moje šaty zmenia na slávnostnú róbu...Peter Pan - prepáč mi - bol si skôr do počtu, akosi sme sa minuli ako cieľová skupina - víly sa mi zdali zbytočne krehké a lietanie nemám rada dodnes.
Postupom času vďaka angličtinárke došlo k prechodu cez skriňu do Narnie. Kniha bola krásne zakázaná a nedostupná, veď alegória Ježiša ako leva Aslana bola nepredstaviteľná a Kaspian bol ten správny hrdina na pubertálne snenie. Keďže v knihe neboli ilustrácie jeho podoba mi splývala s vtedy obľúbeným hercom, ale veď aj to je fantázia, nie?
Zhruba v polovici puberty som objavila sci-fi. Nebudem sa tváriť intelektuálne, nezačalo to knihou, ale filmom. Nedostižné Hviezdne vojny konca sedemdesiatych...síce bez super počítačových efektov, ale s nádhernou kozmológiou, dotiahnutými detailami a dokonalou výstavbou príbehu. Marťanské kroniky Raya Bradburyho otvorili cestu Isaacovi Asimovovi a ja som roky hltala jednu sci-fi za druhou - nezávisle na kvalite. Zabrzdil ma až Stopárov sprievodca po Galaxii. Vžitím do role Arthura Denta vyhodeného odkiaľkoľvek som sa snažila umiestniť fantáziu na nejaké miesto v mojom živote. Pred čím utekám a kam?
Po odpoveď som sa kajúcne vrátila k britskej klasickej fantasy - k Pánovi prsteňov. Odvtedy mám kam uniknúť v prípade núdze tu. Roky som chodievala do Lorienu, túlala sa Rohanom a úplne cielene sa vyhýbala Gondoru. Po čase som zistila, že mám aj doma troch elfov a tak sa môžme hrať spolu.
Nájsť si miesto, kam iní nechodia, kam ma zavedie moja fantázia. Veď každý z fantastov pozná nejakého elfa, o ktorom nemal poňatia ani Sappkowski, Esmeralda Zlopočasná býva hneď vedľa a kto by nechcel mať doma draka...
Keď niekedy neprídem a budete niečo potrebovať, hľadajte ma v Stredozemi.
Mobilný signál v Mirkwoode nie je.
