Poznáte ten pocit?
Zvieranie hrdla, vracanie sa na tú istú stránku, ako keby sa mohlo niečo zmeniť, obviňovanie autora zo zaujatosti práve voči MOJEJ obľúbenej postave, uvažovanie, čo mal urobiť pár stránok dopredu, aby sa to nebolo stalo?
Tiao Taj spí a vrah drží v ruke meč, Fred Weasley si naposledy uťahuje z Percyho, Gottried Lenz si necháva veštiť dlhý život.....
Literárna postava zomiera z rôznych príčin. Z dôvodu vlastnej prebytočnosti v ďalšom deji, potreby postrčenia deja dopredu, vytvorenia pointy, či dokonca vygradovania....
Bola tu a nie je. Dá sa vždy vrátiť 20 strán dopredu, ale už je to s vedomím, že od stránky x ju už nestretneš.
Niekedy je človek vyložene rád, že tam už nie je, ale ak je to postava obľúbená?
Nemohol sa Taj zobudiť o chvíľu skôr, veď mal zbraň pri sebe, nemohol Fred stáť o pol metra ďalej, keď padala stena, nemohol Gottfriedov vrah zistiť včas, že strieľa na nepravého???
Iracionálny pocit straty. Pri opakovanom čítaní sa už na tú postavu pozrem inak - ako na odsúdeného na smrť.
Skoro ako na ozajstného človeka, ktorý vlastne ako my všetci kráča k svojmu koncu.
Stalo sa to aj vám s nejakou postavou?
