Bol to úplne rutinný zákrok.
Technicky nebolo čo pokaziť.
Ideálne na zaučenie dvoch začiatočníkov.
Mňa ako zákrokového lekára,
kolegu ako anesteziologa.
Snažili sme sa obaja najlepšie ako sme mohli.
Šéf stál opretý o veraje za mojim chrbtom
a tváril sa, že tam nie je.
Sústredené ticho prerušil šéfov hlas.
"Armin, pacient ti nedýcha."
V tej chvíli sa nám obom tiež zadrhol dych .
"Klud," povedal šéf, 45 sekúnd je strašne veľa času."
"Intubuj". Odrazu stál pri nás, v ruke držal laryngoskop príslušnej veľkosti,
"a ty počkaj pol minúty," obrátil sa na mňa.
Arminovi sa triasli ruky. Šéf sa povzbudzujúco usmial.
Zrazu bola kanyla na mieste, namontovaný ambuvak.
"Pokračuj," povedal pokojne.
Asi o 2 minúty sme končili. Pacient už dýchal sám, zákrok bol úspešný.
Armin rutinne budil, ja som spracovávala vzorku.
"Zvládli ste to výborne, " povedal šéf, znova opretý o veraje.
