Pracovné stretnutie.
Ošarpaný dom kultúry pamätajúci Brežneva.
Kolegovia jeden za druhým prezentujú svoje výsledky s ako keby povinným zafňukaním, "prečo" to či ono nie je lepšie. "Prečo" sú jedine a výlučne financie.
Nepatričnou asociáciou ma napadá suma, ktorú dá EU na grant na nový komunikačný systém ďaleko na západ odtiaľto a nekompetentne ju umiestňujem do dier, ktoré kolegovia spomínajú,
takže prespím začiatok svojej prezentácie.
V miernom strese nesledujem reakcie na svoje výsledky, až kým nepočujem odhodlané:
"A verím, že aj my časom dosiahneme SLOVENSKÉ čísla."
Uvedomujem si svoju pozíciu "na druhom brehu" a zrazu tam vôbec nechcem byť.
Hanbím sa pred ľuďmi, ktorí pracujú v násobne horších podmienkach a majú snahu dosahovať lepšie výsledky.
Akosi mám pocit, že je lepšie byť posledným medzi prvými, než prvým medzi poslednými.
Minimálne si to vyžaduje menej hrdinstva.
