Česacie koníky sú "nudné", formičky "už naozaj zbytočné, ako by som vyzerala na pieskovisku", omalovánky "si radšej niečo nakreslím sama", dominové a obrázkové kocky "to tu ešte máme?"...
ale niektoré si budúca druháčka bráni vlastným telom. Plyšáky "toho mám od..., ten si doniesla z..." Barbiny "keď prídu v zime kamošky", kuchynku a bábiky miminá (jedno či značkový Baby born alebo socialistický plaváček) "a s čím sa mám hrať?!!", angličáky veľmi emotívne "tie sú moje" (ba figu, zdedila ich zopár ešte po mojom staršom bratovi).
Puberťáci sa tvária,že nie sú doma. Je mi jasné, že nie že by nič nevyhodili, ale predstava preberania hračiek jednu po druhej je neakceptabilná. Ale pri zmienke o vyhodení či vyradení lego primo, vyletia z izby ako nasolení.
"Tak to nie!!!! To musí ostať pre naše deti!!!"
Neberim to celkom vážne: "Pre ktorého deti? Ako si ho podelíte? " ironizujem.
"Pre prvorodené vnúča," hovorí Janko vážne ako u notára a
Betka inšpirovaná Poirotom to dorazí: "To bude súčasť dedičstva".
