Pracovala som vtedy pár mesiacov i s cestou...
Moje skúsenosti boli celkom malé, aj keď teórie bolo dosť. Niektoré veci fakt naučí až fakulta života.
A tak sa stalo, že som musela informovať pacienta o diagnóze. Šlo o rakovinu pľúc, operovať sa už technicky nedalo a tak ostávala chemoterapia. Pravdupovediac, zamotávala som sa do toho ako mucha do pavučiny, veď aj na škole docenti a profesori používali kdeaké "ca" a "tu"... a tu zrazu človek, o riadny kus odomňa starší....
Keď som vyslovila ten najkardinálnejší nezmysel,
totiž, že by som chcela "hovoriť s rodinou"
prebral iniciatívu pacient.
"Uhm, takže, ak som dobre rozumel: Mali ma operovať, ale nebudú.
Budem dostávať liečbu - každých 28 dní. Na tomto oddelení.
A chcete hovoriť s nejakou mojou rodinou. Hm."
...
"Takže, slečna, nič v zlom. Po prvé žiadnu rodinu už nemám.
Žena mi zomrela pred 5 rokmi. Mali ju operovať, ale neoperovali,
dostávala liečbu každých 28 dní na tomto istom oddelení
a lekár chcel silou mocou hovoriť so mnou....mala totiž rakovinu."
Myslím, že neinteligentnejšie som sa už nikdy netvárila.
Povzbudivo sa na mňa usmial. "To nič, život každého naučí...
a ak sa odtiaľto dostanem bez tej rakoviny, donesiem vám ohromnú barackovicu."
V živote som nepila lepšiu barackovicu a nedostala lepšiu lekciu.
