Večer pred skúškou.
Hádžem do telefónu: "Aký je rozdiel medzi nocou pred skúškou a Vianocami?
Žiadny, nespíš a čakáš na zázrak," vypočujem si kolegynin smiech a že
"je rada, že ju niekto ešte rozosmial"
a típnem telefón. Nevidí, že môj úsmev sa už dávno minul.
Môj sčítaný syn, ktorý ma už týždne dopuje elfskými bojovnými pokrikmi,
najlepší je ten "U-dano i faelas a hyn, an uben tanatha le faelas!"
"Nešetrite ich, ani oni vás nebudú", príde ku mne,
položí si spotenú smradľavú hlavičku na moje rameno
/pri infekčnej mononukleóze sa strašne potí, už by mu to mohlo prejsť/
a "tolkienovsky" ma poľutuje: Onen i-Estel Edain, ú-chebin estel anim.
"Dala som Dúnadanom nádej a sebe som si žiadnu nenechala."
A ja uplne neelisabethovsky ronim krokodilie slzy...
vedomosti nič moc, ale nádej ešte dávať viem.
