Ked som odchádzala pred rokom pracovať, opúšťala som bábätko. Nie síce v perinke, ale malé dieťatko, čo "ohromne zvládalo", že mamina nie je doma....ráno sa najedlo, vyspalo, previezlo na prechádzku, najedlo, vyspalo a uz som bola zas doma...nadšená z toho, že ma moje dievčatko víta a neuráža sa tak ako kedysi jej bratia, ktorí ma po nástupe do práce nechceli ani vidieť a zúrivo revali, keď im odchádzala babka, s ktorou sa hrávali celé doobedie.
Hm.
Rok sa s rokom zišiel a z teba je na svoj vek velikánska baba...šikovná, bez plienok, schopná sa najesť lyžičkou sama, kričíš na mňa "mamiiiiiiiiii........"
"Maaaaaaaaamiiiiiiiiiii.........." preklad: nechcem aby si odchádzala, ostaň tu, nechoď nikam........zavesíš sa mi na nohu a zúrivo sa domáhaš mojej prítomnosti, večer nechceš ísť spať, overuješ, či som neodišla, a v noci, keď ťa budia zuby, voláš maaaaaaaaamiiiiiiii a keď príde tati, kričíš a protestuješ, že neeeeeee tati, maaaaaaamiiiiiiii......a ja tam nie som.
Čo som tak prevratné dosiahla vo svojej kariere, čo tak neopakovatelné o rok či dva som zažila......
Videla som tvoje prvé kroky, ale neasistovala som pri nich, dala som ti do ruky lyžičku, ale prvý krát si sa nenajedla sama pri mne a prvé "mami" si povedala starému ockovi....
Nedalo sa inak. Ale buď si istá, že ma mrzí, že nie som pri tebe vždy, keď ma voláš.
Nijak ma neodškodňuje, že ma vtedy volá niekto iný.
Nuž sorry, Betty, zvyšujem tvoju frustračnú toleranciu drsným spôsobom........
Vedz, ze mami nebude vždy, keď ju budeš potrebovať.....aj keby rada bola...
Sorry :(
