Mala som asi dvanásť. Na ulici sa ku mne pridal pes. Vlčiak.
Obojok, v uchu tetovanie. Šiel vzorne vedľa mňa, občas ma nosom štuchol do kolena.
Milovala som psov. Platonicky. Celkom logicky som chápala, že v našom malom byte s troma večne zaneprázdnenými pánmi by ľubovoľne malé plemeno úplne zbytočne trpelo.
A tu vedľa mňa "pri nohe" mašíruje také veľké psisko a smutne sa pozerá.
Doviedla som ho domov.
"Mamí, on je určite strašne hladný a bojí sa sám vonku," začala som naivne variť mamu.
Mamin vzťah k psom bol absolútne indiferentný.
"Dobre, hoď mu deku do predsiene, tu je miska na vodu a je tam pár odrezkov z hovädziny," začala to dokonale - ale bohužiaľ pokračovala: "A potom zavoláš na veterinu na Karpatskú a odvedieš ho tam. A bez rečí!" Keď prišiel otec, pes mu servilne oblízal ruku. "To zviera musí hneď z domu, než si naň zvyknete" a už sme frčali. Otec sám sadol za volant, pes fučal až sa okná zarosili...
Na veterinárnej poliklinike smrdiacej dezinfekciou ma nechali čakať vonku. Psa som naposledy videla, keď vzorne kráčal pri nohe. Dnu šiel len otec. Nechápala som, prečo sa celé poobedie tváril, ako keby mu niekto napľul do piva.
Môj syn má dvanásť. Dnes, cestou zo Zoodomu videl, ako auto prešlo mačku. Mačiatko, ktoré stihlo prebehnúť, štuchalo nosíkom do nehybnej matky. Janko mačiatko zobral do tašky a doniesol domov.
Moje deti milujú zvieratá. Naozaj. Doma máme dvadsať hlodavcov - hlavne preto, že to nevadí v malom byte s piatimi večne zaneprázdnenýmá pánmi.
A tu, v Jankovom náručí pradie mačiatko a smuuutne sa pozerá.
"Mamí, ona je určite strašne hladná a práve teraz prišla o mamičku," varil ma.
Ovalil ma pocit už raz prežitého.
"Dobre, tu máš pre ňu mliečko a.........to zviera musí hneď z domu, než si naň zvyknete."
Pretelefonovala som pár čísel, zistila, že existuje "SOS mačky" a sadla za volant. Mačka sa túlila k Jankovi a priadla osto-dvesto.
Na veterinárnej klinike mačičku vyšetrili, dostala dokonca meno. Ostala som s ňou sama. Veterinárka mi povedala, že ak je nejak chorá, tak ju utratia. Nechali sme ju tam.
Cestou domov sa deti hádali, kto si ju vezme a aký bude jej nový domov.
A ja mám pocit, že mi niekto napľul do piva.
Ale možno aj vtedy tomu psovi našli pána a možno aj naša Micka sa dostane niekomu, komu bude priasť v náručí...Niekedy sa znesie aj happy end, nie?
Aj ked......no....sme už dospelí, vieme svoje...len sa netvárme smutne, nech si to deti nevšimnú. Such is life...
