V živote som prepásla veľa vecí. Jednou z nich je aj pobyt s dieťaťom vlastným, deťmi cudzími a spolumamičkami na pieskovisku. Z poučenia sa iných zisťujem dosť často, že som v tomto prípade o nič neprišla.
Pekný slnečný deň. Na ihrisku niekoľko mamičiek, ku každej prislúchajúci jeden potomok.
"Necháš to, to je naša lopatka," vyrúti sa niektorá. Odťahujem dieťa k vlastným formičkám.
Síce mierne nechápavo, spomínam si, že kedysi, keď boli synovia malí, hral sa každý so všetkým, ale ok...
"Teda, to je ale oblečenie, zo sekáču či rovno z kontajneru," komentuje nahlas iná typické "pieskoviskové" oblečenie cudzieho dieťaťa. Mamička neznačkového dieťaťa červenie. Ja sa odťahujem inou stranou. Opakujem si, že tu nie som pre svoje potešenie a ľutujem, že nemám so sebou mp3ku.
"To je čo za decko, " pokračujú komentáre. Zjavne postihnuté, to vidí každý, ale fakt len hlúpy to musí skomentovať........."To by sem ani nemalo chodiť" a to už prečo, že... Vidím v očiach staršej ženy, asi babky, slzy, odťahujem sa treťou stranou.
"Cigánča!" otrasie výkrik okolitými panelákmi, "držte si peňaženky". Nezvládam. Klasické pieskovisko má len štyri strany, už nemám kam uhnúť.
"Betka, ideme domov. S hlupákmi, rasistami a surovcami dokopy sa na jednom piesku hrať nemusíme."
Za sebou počujem: "To čo bolo za sprostú konfliktnú tučnú babu.......aj aj to decko bolo dáke čudné....a špinavé!"
Máme dosť lopatiek, tepláky su z H&M, malá je bystrá a blond.......ale aj tak som z toho pieskoviska šla s odpornou pachuťou v ústach a už tam veru nepôjdem.
Ale čo tie ostatné, čo odchádzali so slzami?
Nabudúce pôjdeme tam, kde nikto nechodí....
