Začiatkom toho krásneho októbra som doniesla domov dvojčatá. Nízka pôrodná hmotnosť u detí , popôrodná deeeepka u maminky. So what. Po šiestich týždňoch u rodičov, konečne vlastný byt.
Nočný stereotyp: Zazvonil budík, zatriasieš so mnou, vyberieš fľašky, zohreješ vo vode, donesieš mi moje dvojča, strčíš do ruky fľašku, nakŕmiš svoje, odnesieš dvojčatá a spíme ďalej. Ráno ideš do práce. Tak to šlo trištvrte roka, kým konečne prestali jesť v noci.
Na jar, keď mali dvojčatá štyri roky, získala som študijné miesto v zahraničí. Odišla som, napriek tomu deti chodili umyté, najedené a každý víkend ste boli u mňa. Vodil si ráno deti do školky, poobede si po ne chodil, až kým ťa za to nevyliali z práce, pretože príslušná nadnárodná spoločnosť psychicky nezvládla, že pol roka chodíš z práce načas.
Keď sa narodila dcéra, vstával si k nej v noci ty, ja som na detský plač hluchá. Synovia sa naučili na desaťdňovej sestričke ako sa prebaľuje a keď mala 10 mesiacov, učili ju loziť po rebríku.
Teraz už neviem, kde ich mám, už sa neprizná ani jeden, kam vláčia sestričku a čo tam vyvádzaju. V sobotu miznú všetci štyria na nejaké tajomné miesto, odkiaľ chodia špinaví a v nedeľu ma pozvú na obed.
Už aby tu zase boli, kričali sme na seba ako správni Taliáni, zakopávali jeden o druhého a frflali, že je ten - momentálne rozľahlý a uprataný - byt malý. Lebo bez teba a jašterov to tu nie je ono.
No a čo, že si nebol pri pôrode. Hlavne, že si tu stále.
