Moja babka sa dožila 95 rokov. Narodila sa v roku, keď sa potopil Titanik a zomrela tento rok.
Prežila dve svetové vojny, nejaké tie revolúcie VOSRom začnúc a Ne-žnou končiac.
Jej život bol ako priamka spájajúca dva nespojitelné svety.
Predstavujem si dedinské dievča, ktoré nerado chodilo do školy.
Predstavujem si chrumkavú nešikovnú slúžtičku, užívajúcu si každú voľnú chvíľu na "škandálplaci" či v kine Čas.
Predstavujem si mestskú paničku v klobúčiku s fešným poddôstojníkom a synčekom, čo špinil matrozky.
Predstavujem si pani v čiernom s dcérkou s veľkou mašľou - smútok nosila za synom a manžel bol nezvestný.
Predstavujem si razantnú matku rodiny stavajúcu nový dom zo starých tehál a začínajúcu nový život v "nových poriadkoch".
Predstavujem si poctivú kozmetičku podlahových krytín, ktorá je presvedčená,že aj vďaka jej čo najpoctivejšej práci výborne prosperuje príslušná fakulta či vydavateľstvo.
Spomínam si na najväčšie pivonie a najsladšie jahody sedemdesiatych rokov jej výroby,
tuhú nerozčesateľnú trvalú, prvý farebný televízor v širokom okolí, kostol v Baťovskom štýle, výlety dôchodcov od Antola po Ždiar a netajenú hrdosť, že prežila svojho najslávnejšieho rovesníka Karolka - ako ho familiárne volávala Wojtyllu.
Neviem ako sa zmení svet počas môjho života.
Ale žiť od Titaniku po iPod, od Františka Krištofa Veselého po Landu
v našom tisíročí bude iste rovnako zaujímavé.
Lebo pozitívne i negatívne emócie budú stále rovnaké,
nech si o"starých zlatých časoch" básni kto chce čo chce......necháme na hlave.
