Sedela na lavičke pred detským hrobom.
Babička, dobre po sedemdesiatke.
Vľudne sa usmiala na Betku, ktorá obzerala fotku na hrobčeku.
"To je tvoje bábo?" opýtala sa Betka detsky netaktne.
"Nie," odpovedala. "To je moja sestrička."
Bolo mi trápne. Načo jatríme staré rany.
"Nenávidela som ju," povedala babička z ničoho nič.
Stvrdla som. "Prečo?" spýtala som sa proti vlastnej vôli.
"Narodila som sa preto, že ona zomrela.
Dostala som to isté meno, len ho inak vyslovovali.
Ona bola "Maruška", ja "Marka".
Celé detstvo som počúvala, že nebyť jej smrti, nikdy by som sa nenarodila.
Pripadala som si ako náhradná súčiastka, čo nikdy nebude taká dobrá ako originálna.
Každú nedeľu sme trávili na cintoríne "u Marušky" a počúvala som, ako sa mama Maruške na mňa sťažuje. Keď som bola dobrá, nebola som nikdy tak dobrá ako ona, keď som bola zlá, sťažovala sa, prečo umrela ona, nie ja.
Nikdy som sa neučila dosť dobre, nesprávala dosť slušne, nebola dosť pekná, dosť dobrá.
Prežila som v jej tieni celé detstvo.
Nenávidela som ju a mamu tiež. Koľkokrát som jej vykričala, že ma teda nemala porodiť, keď ma nechcela, dokonca i to, že ja som jej Marušku nezabila...
v osemnástke som ušla z domu. Ušla som pred obrazmi Marušky vyzdobenými kvetmi, ktoré ma strašili v každej izbe, pred výletmi na cintorín, pred maminými výčitkami. Ďaleko. Za hranice. 30 rokov som tu nebola.
Keď som sa začiatkom deväťdesiatych vrátila, výčitky ostali tie isté. Len mama už nevládala a ja som im obom odpustila. Aj keď mi mama na smrtelnej posteli povedala, že ide za Maruškou.
Tak sú tu teraz spolu....a ja sa časom pridám."
Nestáva sa mi, že by som nevedela, čo povedať.
Ostala som mlčky stáť a spomenula si na deti, ktoré sa narodili, aby niekoho nahradili.
Snáď to majú ľahšie.
