Stalo sa v parku.
"Mamička, to dieťatko je postihnuté?" bezcitne sa opýtala matka od oka rovnako starého chlapčeka.
Som obrnená proti podobným dotazom, takže som sa opýtala, prečo si to myslí.
"Nuž vyzerá ako keby malo Downov syndrom.....a také veľké a ešte nechodí.......robíte s tým niečo?"
Betka sa postavila a vykročila.
Bez predchádzajúceho nacvičovania, bez vodenia za ruku, bez snahy o prvé neisté krôčky. Proste vykročila. V deň, keď si bola istá, že jej to pôjde, z ničoho nič.
Od dnes chodí sama a po dvoch - tam kde chce.
Rovnako starý chlapček mašíroval síce rýchlejšie, ale úplne bez cieľa. Betka sa naňho pozrela, zareagovala "ne, ne" a vyrazila do piesku k trojročným. Mladšia sestra starších bratov.
Nepohádala som sa s tou bezcitnou mamičkou Betkinho rovesníka. Nevysvetlila som, že toto baby je zdravé. Ani len to, ako strašne by bola zranila matku naozaj postihnutého dieťaťa.
Zistila som, že moja dcéra je už na vlastných nohách.
Good luck, Betty.
