Bol hlboký socializmus a ja som mala práve v ten deň osemnásť. Na oslavu tohto dátumu som si pripravila tri prvoakcie: pôjdem darovať krv, odveziem sa tam autom a v Kláštornej si dám dve deci červeného.
Prvá vec bola, ako neisť do školy, aby som vôbec mohla s týmito oslavami začať.........to vyriešila jedna bianko opečiatkovaná potvrdenka od lekára - takže vlastne svoju karieru darcu krvi som začala podvodom.
Nasadla som do otcovej 120ky a prvý a posledný krát v živote túžila po tom, aby ma skontrolovali policajti. Nevyšlo. Parkovanie na Partizánskej bolo vo dvore, ale zvládla som to bez rozbitia auta o bránu.
Keď som vošla do haly, prekvapilo ma, koľko tam už bolo ľudí a to, že kamarátka, s ktorou sme sa dohodli, neprišla.
Hrdo som sa zaregistrovala. Pani za okienkom bola veľmi milá, spísala moje nacionálie a vysvetlila mi, kde ako a kedy........odobrali mi krv, moč a poslali ma na čaj a rohlík. V rohu haly bol malý bufetík, kde sedeli darcovia, pacienti, zamestnanci v družnom stisku. Obzerala som si pacientov........ktorému z nich pôjde práve tá moja krv?
Potom prišla sestrička, držala v ruke farebné obaly - žlté, modré a biele.........vtedy som ešte nevedela, že žltí sú platení darcovia, modrí bezplatní a biele má separátorová elita.
Po rýchlom lekárskom vyšetrení som vyšla na prvé poschodie, kde som dostala biele návleky na nohy, ktoré mi stále padali a obliekli mi bielu košelu na zaväzovanie vzadu zvanú anjelik. Sestrička vykrikovala nejaké zaklínadlá "na pravú, na ľavú" ale keď zistila, že tam stojím ako trúba, prišla ku mne, prezrela mi ruky a zdiagnostikovala "na ľavú". To bola žila, ktorá je už rokmi zjazvená ako u narkomana, no vtedy som si prvý raz ľahla na lehátko, prestrčila ruku okienkom ako na ponorke do zasklenej miestnosti, kde pracovali sestričky s hrubými ihlami - vtedy protekčne jednorázovými. Moja panenská žila bola deflorovaná a do sklenenej banky tiekla krv. Po chvíli to bolo hotové. Dostala som vatový tampon a inštrukciu o držaní, vonku ma povyzliekali z toho nepraktického bieleho. Pri ďalšom okienku mi tiež milá pani dala poukážku na jedlo, červený odznáčik v tvare slzičky a spýtala sa ma, či potrebujem potvrdenie. Keďže som už jedno falošné mala, poďakovala som. Dolu v bufete ma čakal šunkový tanier, čokoládka a káva. Fajn. Bol zo mňa darca krvi. Pani pri okienku, kde som vrátila svoj modrý darcovský obal mi dala pečiatku do nového preukazu a povedala: "Príďte zas"............prorocké, prišla som ešte veľa veľa krát, na Partizánsku som posielala svadobné oznámenie a prišla ukázať deti, časom sa zaradila do "separátorovej elity" a zbierala plakety..................
To víno som si ten deň v Kláštornej nedala, došlo mi, že by som musela domov peši, nalial mi ho až otec večer, čiastočne aj od radosti, že auto je vcelku.
Tak sa zo mňa stal darca krvi. Prežila som likvidáciu Partizánskej i nového miesta na Antolskej, moja separátorová ruka je naďalej k dispozícii, aj keď už žiadnu plaketu dostať nemôžem. Spoznala som aj veľa príjemcov mojich krviniek, aj keď oni o tom nevedia a tak len teraz spomínam ako starý partizán -viď dizajn plakety.
A hnevám sa, keď vidím, že podmienky pre darcov sa stále zhoršujú a kompetentní tvrdia opak.
