Stalo sa pred viac ako deviatimi rokmi na veľkom medzinárodnom letisku.
Čakala som bábätko - teda vlastne dve, len to nebolo na mne ešte vidieť.
Ale ja som to vedela prekliato dobre.....všetky popisované nevoľnosti, či komplikácie som mohla opisovať osobne.
Mezi iným mi občas bolo na omdletie.
Kráčali sme letiskovou halou, ja a môj kamarát, ktorý to tam dobre poznal. Pracoval vtedy v tom meste ako záchranár. Asi v polovici cesty som viditelne ozelenela a začalo ma klátiť.
Kamarát - napriek medicínskemu vzdelaniu, ozelenel úplne identicky. "Čo ti je?"
"Asi omdliem" zafunela som, "ale čo ťa to tak berie?"
"Jemine, ale TU nie!" vykríkol nelogicky.
Zvedavosť ma prebrala. "Prečo práve tu nie?"
"Odkedy tu naištalovali volne prístupné defibrilátory, nikdy nevieš, kto ti bude chcieť zachrániť život..."
Pravdu povediac, tá predstava ma prebrala úplne.
Nedávno som šla po tých istých miestach. Sklenená skrinka s defibrilátorom je na to istom mieste, akurát je na nej, tak isto ako na požiarnom hydrante napísané viditelne STAFF ONLY.
Takže žiadny strach, ak ste náhodou po opici, najprv vás preplieskajú.......defibrilovať sa bude až potom.
