Päť minút, puberťák nikde. Desať minút, puberťák nikde. Štvrťhodina, puberťák nikde. Logicky ani soľ.
Po dvadsiatich minútách sa s nadávaním obliekam a vyrážam po materiál nad zlato sama. V domových dverách sa zrazím s puberťákom. V ruke drží soľ a tvári sa odťažito.
"Kde si bol??? V Prešove alebo vo Wieliczke?" prskám.
"Viedol som chromú babičku cez cestu a ona tam nechcela ísť", drzačí potomok prastarým vtipom. Túto drzosť ignorujem. Sa mi s ním chce hádať?
Keď idem s malým dieťaťom zo školy, stretávam susedu. "Aký je ten váš...neviem ktorý, milý a ochotný, hotový gentleman," nadchýňa sa. Viditeľne sa čudujem. "Stretla som ho okolo obeda, viedol sa s babkou pod pazuchy," vysvetľuje. Nechápem. Naša babka v tomto počasí z domu nevychádza.
Zájdem za puberťákom. "To čo bolo s tou babkou?", pýtam sa.
"Babka podcenila zimné pneumatiky, tak sa načapila na snehu a všetci ju obchádzali. Tak som ju pozbieral a odtransportoval až po bránu, lebo mala také obutie, že sa na každom kroku mohla znovu strepať," oznamuje mi otočený chrbtom a zabratý do Warcraftu.
"Prečo si mi nepovedal pravdu, keď si prišiel s tou soľou?" oblieva ma hanba.
"By si mi aj tak neverila, že pácham dobré skutky," otočí sa konečne.
"Ale uverila," uisťujem nahlas, ale istá si nie som.
UVERILA????
