Vyhral som akýsi konkurz, na ktorý ma dokopali rodičia.
Nechápem síce prečo tak chceli, aby som hral v televízii, ale je to vraj sláva.
Aha.
Takže aby ste pochopili.
Sláva je, keď vtedy, keď moji spolužiaci hrajú futbal, ja sa učím texty.
Je to nadávanie režiséra, kameramana alebo kohokoľvek zo štábu,
keď urobím chybu a nie som na úrovni absolventov VŠMU /prípadne profesorov VŠMU/
Je to hnusná nervozita maskéra či kostyméra, keď si pár minút spomeniem,
že som dieťa a nie robot a rozplačem sa. Je to prezliekanie na chodbe.
Je to deň, kedy vidím toľko svetla ako macarát jaskynný a večer sa učím na písomku z angličtiny.
Je to pach starého prachu v ateliéri, kde si zo mňa alebo uťahujú alebo ma ignorujú.
Sú to narodeniny, na ktoré všetci zabudli a dostal som na ne pár urážok od režiséra.
Je to večer, kedy sa mi zatvárajú oči a dobieham päť látok zo slovenčiny.
Je exteriér, kde ma div neopľuvajú, aj keď nechápem prečo.
Sú to nadávky a urážky na chodbe školy, očividná ignorácia i hrubý fyzický útok.
Je to pár fotiek v časopise, čo si babka vystrihla a odložila.
Je to televízny program, ktorý aj tak nepozerám.
Som tzv. detský herec.
Nevyvolený.
P.s. moje detské hviezdy neplatia prvé dva riadky. Na konkurz sa hlásili sami a ja televíziu nepozerám.
Ostatné je autentické.
