Môj milý Andrejko,
prišiel si na svet s plačom. Asi si mal o ňom iné predstavy, ale skorigoval si ich za pár hodín a začal si sa veľmi snažiť dobehnúť všetko, čo si nestíhal pred narodením. Vyvíjal si maximálne úsilie, aby si postavil čo najrýchlejšie na hlavu všetky negativistické predpovede, ktoré ti lekárske sudičky vložili do vienka.
Bábatko, ktoré utieklo štvornožky neurologičke v čase, ked predpokladala, že nevie ani sedieť. Tvoje prvé slovo bolo "nie", ale nie ako výraz negácie proti niekomu, ale reakcia na tretí pokus o postavenie sa vedľa lopty, ktorá sa odkotúľala. "Nie" v zmysle "dokážem to".
Presne ten chlapček s rozbitou hlavou, ktorý vysvetlil sestričke, že rany sa "nelepia", ale zašívajú.
Ten školkár, ktorý so mnou vyliezol na Ďumbier a celou cestou sme mlčali. A na vrchole vyhlásil, že "sme sa dobre porozprávali".
Ten školáčik, ktorý objavil svet fantázie a rád doňho mizol.
Ten chlapček, čo dokázal presvedčiť celý televízny štáb o svojej túžbe hrať v seriáli a napriek ťažkým podmienkam vydržať život dieťaťa, ktoré podáva daňové priznanie....a využiť jednak skúsenosti a jednak možnosti vo svoj prospech v tom najlepšom zmysle slova.
Školák, ktorý dokázal zabojovať proti šikane a udržať si čistý štít za každých zlých podmienok.
Teenager (sic) puberťák, na ktorého sa môžem spoľahnúť a spolieham sa naňho, tak ako sa naňho môžu spoľahnúť aj jeho blízki, u ktorého môžu nájsť pomoc a útechu ľudia i zvieratá.
Nech ťa neopúšťa fantázia, nech ťa neopúšťa empatia a nech ťa sprevádza tvoja sila (správnej strany), nech si naďalej silný, dobrosrdečný a spoľahlivý - taký akého ťa mám rada.
Toto píšem aj tvojmu bratovi:
Keď som mala asi 14 rokov, sníval sa mi sen. Šla som po Justičnej a vedľa mňa šli ako bodyguardi moji veľkí synovia. Nevidela som im do tváre, ale dnes viem, že ste to boli vy dvaja a že ten sen teraz prežívam. Som rada, že kráčate vedľa mňa.
