Môj milý Janko!
Keď sme sa prvý krát stretli, bol si na svete niekoľko sekúnd. Proti všetkým poverám o novorodencoch, si vôbec nereval a napriek tomu, že bolo nad ránom, obzeral si ma a potom aj ten svet okolo. Pravdepodobne si sa rozhodol, že "môže byť" a ďalej si to neriešil.
Zjavne už vtedy si sa rozhodol, že životom prejdeš na vlastných nohách, s vlastným názorom a vlastnými silami. Presne to bábatko, ktoré sa rozhodlo, že pizza na stolíku je na dosah a urobilo prvý zásadný krok k samostatnosti. Muselo ťa vtedy poriadne bolieť bruško, lebo v desiatich mesiacoch zjesť kusisko pizze s cesnakom a slaninou, je výkon nehodný nasledovania, ale ani si nepípol.
Presne ten chlapček, ktorý ako prvé slovo povedal "auto" s jasným presvedčením, že mame to vadiť nebude.
Ten školkársky recitátor a organizátor, ktorý prišiel na to, že snaha vyniknúť sa cení.
Ten cieľavedomý školáčik, ktorý dokázal zariadiť všetko od lístkov na obedy cez prihlásenie sa do záujmového krúžku.
Ten chlapček, čo dokázal presvedčiť celý televízny štáb o svojej túžbe hrať v seriáli a napriek ťažkým podmienkam vydržať život dieťaťa, ktoré podáva daňové priznanie....a využiť jednak skúsenosti a jednak možnosti vo svoj prospech v tom najlepšom zmysle slova.
Školák, ktorý dokázal zabojovať proti šikane i vlastnej lenivosti a dokázal sebe i druhým, že je schopný pracovného výkonu i študijného vypätia.
Teenager (sic) puberťák, na ktorého sa môžem spoľahnúť, s ktorým sa dá rozprávať na každú tému, ktorý je empatický a citlivý voči potrebám iných.
Nech ťa tvoja cieľavedomosť vedie správnym smerom, nech dokážeš vyjadriť správne svoje myšlienky a názory, nech si naďalej silný, dobrosrdečný a spoľahlivý - taký akého ťa mám rada.
Toto píšem aj tvojmu bratovi:
Keď som mala asi 14 rokov, sníval sa mi sen. Šla som po Justičnej a vedľa mňa šli ako bodyguardi moji veľkí synovia. Nevidela som im do tváre, ale dnes viem, že ste to boli vy dvaja a že ten sen teraz prežívam. Som rada, že kráčate vedľa mňa.
