Kúpili sme adventné vence. Jeden aj pre našich. Aha, pre mamu.
Betka už neverí, že darčeky nosí Ježiško. Užíva si "dospelý" pocit výberu, čo komu kúpime. "A čo starým rodičom?" Nuž starému ockovi ani veľmi nič...tiež som pri prezeraní kníh našla jednu o Čiernohronskej železnici a už som ju mala v ruke, keď mi došlo, že ju už nemám komu dať.
Pichnutie nevinnej otázky, kto bude tento rok vyrábať rumové guľky...
a prvý krát bude príborov dosť, keďže nás je o jedného menej.
V istom veku sa človeku prirodzene stáva, že už sa nie rodičia starajú o neho, ale on o nich a časom príde aj k tomu, že odchádzajú. Prázdne miesto pri stole, veci, ktoré už nikto nepoužíva...okuliare, hodinky, ktoré sme nakoniec nedali do truhly...drobné rituály všedného dňa i roka.
Tam hore predpokladám "vianočný" pocit trvale. Trebars aj s ovocným punčom, ktorý sme pripravovali od leta a "Tichou nocou" nad betlehemom.
V niektorých oblastiach prestierajú na stôl jeden tanier pre nebohého. Nuž pridajte sa.
Môj otec a všetci otcovia a mamy, ktorí nás tu nechali v tomto roku.
