Bola mimoriadne uzavretá, rozprávala málo, nikdy sa nesťažovala, nikdy neplakala. Bolo horúce letné poobedie. Napodiv bola v izbe sama. "Kde je mama?"
"Povedala som, že mám chuť na jahody, aby po ne mohla ísť....."
Uprene pozerala do modrej oblohy. "Ja viem, že mi to nepomáha....chcela by som ísť domov....."
"Kedysi som chcela letieť lietadlom do Ameriky....teraz by mi už stačilo vidieť znovu naše hory...alebo ako sneží....alebo už len svoju izbu..."
Povedala som prvé čo ma napadlo: "A prečo to nepovieš mame?"
"Nemôžem........to by zase plakala......"
Odvtedy sme sa už spolu nerozprávali.
Sneh, hory ani svoju izbu nevidela.
U nich v mestečku má ten najväčší pomník s najdlším nápisom.
A na mojej súkromnej medaile za statočnosť slová: Nechcela, aby mama plakala.
18. feb 2006 o 12:47
Páči sa: 0x
Prečítané: 1 655x
Ako si pomáhame.......o hrdinstve
Bola mladá a prehrávala. Matka bola stále pri nej, snažila sa plniť jej všetky priania, pomáhala, sršala optimizmom. Nástojila na liečbe, lekárov prosila i žiadala............len nech sa pokúsia ju zachrániť, za každú cenu, i keď lekári opakovali, že už nič nemôžu spraviť...
Zuzana Šubová
Bloger
Písmo:
A-
|
A+
