Prvý pamäťový engram? Detstvo. Film o americkej armáde na ORF a vojak s dvoma príveskami na krku. Jeho veliteľ používa slovo "grabstein", ktoré som poznala len v zmysle náhrobku a dedko mi vysvetľuje symboliku identifikátora budúceho padlého. Meno, označenie jednotky. Americký vojak je naň hrdý.
Prvý vlastný? Deväťdesiate roky, kapitalistická cudzina a kartička s menom a označením firmy. Vtedy som na ňu bola aj ja hrdá. Patriť niekde, byť súčasťou týmu, korporácie. Podnetné.
Prvá pochybnosť? Stará kniha. Zrušený námornícky cintorín na brehu mora, náhrobné kamene zarastené machom. A hrdina filozofujúci na tému, že ak nebohí budú v deň posledného súdu potrebovať tie svoje náhrobné kamene, budú sa im šmýkať z mokrých prstov, keďže väčšina námorníkov spočíva na morskom dne a nie pod ním.
Náhrobný kameň s nevydarenou fotkou, menom a označením firmy. Skrýva ho moje zadné vrecko, dávno ho nenosím hrdo na krku, tešiac sa, že ma niekto spozná a identifikuje s firmou. Čo však skrýva on?
Pochoval entuziazmus, pochoval radosť, pochoval úsmev. Šmýka sa z mokrých prstov utopeného v dňoch čiernych a černejších, strachu, ponížení, únave, sklamaní.
Leda že ho ešte raz vztýčim nad vlastným hrobom... rozmere firemnej pííp kartičky.
Ten americký vojak položil život za väčšiu ideu ale rovnako zbytočne.
Ja tam budem tam mať nápis "Za firmu"?
