Stretli sme sa vo vlhkom teplom monzúnovom dni, kedy sa najlepšie darí plesniam a depkám.
"Kam ideš?" hodila som spoločenskú reč, "ja na poštu."
"Nikam," odpovedala. "Lovím atmosféru."
Vekom stará pani, ale tykáme si už dvadsť rokov. Spoznala som ju zhruba v mojom terajšom veku. Deti mala už odrastené a ako životnú lásku mala užívanie života. A to jej ostalo.
V čase, kedy ja upaľujem po doporučené oznámenie o nedoplatku za teplo ako každý rok nezávisle na výške záloh, ona sa prechádza nadprirodzeným svetom nápadne pripomínajúcim trópy a vidí cez steny domov príbehy.
"Daj si atmosféru," vyzvala ma.
Horúco, vôňa kvitnúcej lipy, mokrá zem vydychujúca dážď a šalejúca hrdlička.
Malý cintorín za Matadorkou. Mám asi šesť rokov. Pohreb.
Teraz by som to nazvala SIDS /náhle úmrtie kojenca/. Vtedy som počúvala ako mi babka šušká do ucha, že bábätko si zobral Pán Boh a teraz je z neho anjelik. Otvorená truhla, stiahnutá malá tvárička a ružová čiapočka s brmbolcom. Kvíliace susedy, posmrkávajúca mamička a nenávidená formulácia "Pán Boh dal, Pán Boh vzal."
Kedysi zomierali deti častejšie.
"No ja mám zlý deň, keď hodím takúto asociáciu, čo?"
Zasmiala sa. "Ale dala si. Ešte to nie je beznádejné. Na jahodovú bublaninu," ukázala na môj košík.
Doniesla som domov neotvorené vyučtovanie za teplo a upiekla bublaninu.
Netreba nikam chodiť. Lebo aj tak dôjdeš tam, kam nechceš.
Chvíľu som zas raz šla nikam pomedzi lipy a jahody. A užívala si to.
