Po prečítaní článku o človeku, ktorý po rozvode predal svoj majetok a splnil si svojich 100 životných prianí, medzi inými aj túžbu stretnúť sa s milionárom či kŕmiť červené kraby som zauvažovala, či by som "predala" svoju minulosť a začala si niečo plniť.
Výsledok nevyzeral povzbudzujúco:
1, Kúpil by niekto moju minulosť či súčasnosť?
Kúpil by pracovný deň zamestnanej mamy, exploatovanej zamestnávateľom i rodinou? Alebo hoci aj "voľný" - napr. ako ten dnešný v práci? Kúpil by niekto opakovanú frustráciu či (už len) 24 hodinové služby?
2, Ak by kúpil, čo by som si chcela splniť? Potrebujem na to niečo predávať?
Kúpila by som si čas? Lebo to je jediné, čoho sa mi nedostáva...lebo aj keď mi stačí stretnúť sa s vlastným súrodencom a kŕmiť čajky pri Dunaji - akosi to nestíham, hoc financií na to veľa netreba
3, Čo by som z toho, čo mám predala? Deti asi nie. Manžela tiež len občas. Vedomosti a skúsenosti z hlavy nevytrasiem. Predať si byt nad hlavou či autu garáž nad strechou, za to by som si veľa nekúpila.
Takže čo? Žiť svoj nepredajný život s časovo nenaplnenými túžbami. Ráno natierať chleby, kým deti okupujú kúpeľňu a chlap varí kávu, v robote zachraňovať životy a prestať čakať vďačnosť z ktorejkoľvek strany, poobede zapekať cestoviny a tešiť sa, že na dvore schne prádlo, zahrať si Dračí doupě a pomaznať sa s chameleónom, večer počúvať ako sa zebričky ukladajú spať a čítať celej rodine Opice z našej police, vybrať si z poličky večerný film a zaspať vedľa toho svojho aj s chrápaním do ucha.
Alebo sa v noci budiť do tmy zazvonením telefónu naliehavým "doktorkaaa...." s malou nádejou na spánok do rána.
No nekúpte to...
P.s. Nepredávam. Ani jeden deň života. Neviem koľko ich ešte mám.
