Metóda prekladu

Na stole sa povaľuje väčšie množstvo pošty. Nemám najmenšiu tendenciu ju čítať.
Roger sedí v kuchyni pri linke pripravený katapultovať sa smerom k vratkému zábradliu francúzskeho okna a vyzývavo si ma premeriava modrými očami. Nasťahoval sa sem týždeň po mne a vydiera.
Až sa znovu narodím, chcem byť kocúrom. Šedivým s modrými očami.Stojí týždenne majlant za mlieko, nevyznačuje sa nijakou knižnou prítulnosťou a chce stále viac.
Máme večer pre seba. Môj materialistický milenec sa zase zabudol v akomsi výpredaji čohosi. Aspoň sa ma tu nikto nesnaží chápať.
Presuniem sa k chladničke, Roger spozornie. Čaká misku nízkotučného T-ečka, blbne z reklám.
Nezapnutý televízor ho dráždi. Pokiaľ sa nevráti milenec, nemá šancu a snaží sa votrieť do mojej priazne.

„Život je boj proti banalite“ - jediná myšlienka v spise, ktorý dnes študujem. Zúfalá zbečilosť, ktorá ani nemecky nedáva žiadny zmysel so slovnou zásobou priamo prevzatou z povestného slovníka slovenského slangu. Škoda, ten ma pri balení nenapadol.
Cítim sa tripped, ale ani trochu high. Asi každý nevychovaný zachladnutý puberťák si myslí, že stačí vyzvracať zo dve strany nadávok a automaticky sa stáva Bukowskym. A ako naschvál jedine o túto perlu slovesnosti má záujem môj platiteľ.
Roger na mňa vyčítavo čumí. Figu ho interesujú moje mindráky. Ako stopercentné prevtelenie priemerného Germána nemá čím pochopiť, čo mi chýba. Jemu len to mlieko a možno Dallas na ARD. Jedno mi nie je jasné, prečo nepije pivo.
Bojujem so zjavne rozzúreným pytónom. Nepreložitelné nechutnosti a pointy ako v návode na použitie vysávača. Kto a prečo to chce čítať? Nainšpirovávam sa účtami v pošte.
Pre istotu si zapnem aj televízor, ale nie - konzumná spoločnosť ma ešte neskonzumovala, napriek tomu, že nájomné platíme a televízor si tí dvaja nakoniec tiež presadili. Roger už so mnou vôbec nekomunikuje. Odkedy som mu zrušila program, absolútne ma ignoruje.

Nijaké sprostoty v rodnej reči ma nenapadajú. Milenec mešká. Odkedy si lezieme na nervy, spojil sa s Rogerom v snahe normalizovať ma. Ale ja som sa už na rozdiel od nich normalizovaná narodila a tak pre mrzký obolus „bojujem“ proti „banalite“ s týmto nasprostastým germánskym chudákom, len inšpirácie nikde.
Vo dverách stojí Heiko. Zosobnenie upotenej túžby vyspať sa so mnou, po dome ho ohovárajú, že je teplý, bohužiaľ to nie je pravda. „Telefon,“ oznámi pohrebným hlasom. Sused s telefónom. „Si banal“. Roger vyštartuje do chodby a túžobne očumuje ríny. Ten mi raz tiež utečie a ani neviem, či ma to bude mrzieť.

Ale toto som si nezaslúžila! „Notfall“ v telefóne je predsa rekvizita doobedných seriálov, to v mojom živote nemá čo hľadať...Tak teraz by som mala sadnúť k stroju. Napadajú ma výlučne sprosté slová, toto je teda inšpirácia...! Roger zmizol. Aj tak dobre. Vonku zúri leto. Zima ako v marci, slnko si ráno prispí a večer sa mu nechce spať, logicky by už mala byť tma, dokop prírodu k logike.
Toľko ešte viem, že do nemocnice chodí šestka a keď jednu dobieham, pointa mi ešte nedochádza, ale napadá ma len...of it!