Bol raz človek, ktorý chcel poznať pravdu. Za každú cenu chcel, aby vždy vedel, kedy mu iní klamú. Bol ochotný za tento dar zaplatiť čokoľvek.
A jedného dňa ho z ničoho nič mal. Zrazu videl všetky lži okolo seba. Zo začiatku sa mu to páčilo - vedieť o vode v mlieku, chémii v biopotravinách, kecoch v predvolebných sľuboch či tešínskych jabĺčkach v liekoch.
Cítil sa vzdelaný a informovaný.
Prehliadol lož v pochvalách, pochlebovaní podriadených aj pokryteckom pozdrave susedy. Už ho neoklamal svokrin falošný úsmev či puberťákovo uisťovanie o študijných výsledkoch. Postupne strácal priateľov, následne i známych. Manželkine služobné cesty dostali pravdivý rozmer a aj pes zmenil správanie.
Cítil sa silný a nad vecou.
Ostal úplne sám. S pocitom dosiahnutého vrcholu nad priepasťou ľudskej lži. Chvíľu to bolo opojné.
V druhej či tretej chvíli sa začal snažiť o nájdenie sebe podobných, ale iba čo viac a viac prehliadal ľudskú nepravdu a cítil sa osamelejší a viacmenej zbytočnejší. Aj sám sebe. Veď prečo by mal žiť na svete plnom lži?
Jedného dňa sa zúrivo rúhal Bohu, prečo mu tento dar dal. Ktosi zazvonil pri dverách, vošiel niekto, na kom ani on nebol schopný vidieť lož. Spýtal sa ho: "Ty si mi dal schopnosť vidieť dokonalú pravdu o svete?"
On odpovedal: "Ano, ja - veď vidíš, že hovorím pravdu."
"Vidím...ty si Boh?"
"Nie. Máš smolu...Ja som diabol. Lebo poznať dokonalú pravdu je diabolský dar."
