Prelovenec začína skúmať nové bydlo, obopláváva kúty, ňúra popodkamene...
Vypadávam oveľa rýchlejšie ako je bezpodmienečne nutné. Prestalo pršať,chodník sa leskne, černoch sťahuje igelit z časopisov. Netreba tohovybaviť veľa.
...oranžové MM... chlieb, maslo, paradajky, jablká ako vždy, „ko uzmestvari bez placenja izda se policiji“, platím pri pokladni, dvackapreč, so was.
...žlté PTT... ako sa to povie nemecky doporučene, poplachová reakcia,„eingeschriebene“, aha, „bitte“! „Wie? Retour Adresse?“ Moja? Kde?Došlo mi pomerne rýchlo. „Jurastrasse 15“ ako dobre, že.
...červené SBB... „Rückfahrtkarte Zürich, halbpreis“, baba za okienkomsa tvári debilne, mala som povedať „billet“ a „halbtax“, ale toto jenáhodou hochdeutsch, kúpim radšej v automate, ten predáva bez ohľadu naakcent.
Neonka padla do oka pôvodným obyvateľom akvária.
Zošikovalisvoje rady a preháňajú ju z jedného rohu do druhého...
„du werdest geworden sein...“
„du werdest gefragt werden...“
„du werdest gefragt worden sein...“
Odskakuje mi to od mozgu ako tenisáky. „Susanna, du muß vorsichtlichsein“. Ble, pripadám si idiotsky medzi šiestimi hyperaktívnymi Juhošmi,ktorí brblú reč zasľúbenej krajiny síce príšerne, ale s o to väčšímnadšením. Čo by som vlastne chcela?
„Susanna, was ist mit dir?“ rozbehnutá Zorica rozpráva „nemecky“ asi užaj s manželom v posteli. Trucovito si pripomínam dovolenky na Jadrane.„Ništa! Ostavi mene!“
Guramy nová hra skoro omrzela. Neonka zalezenápod listom apaticky čumí...„Nič nemusíme. Mám ešte hodinu a potom sa mi zrúti svet,“ povedalhlavný hrdina a mne sa prudko zdvihol žalúdok. Bohncamp káva je hnusnáaj s výhľadom na Alpy, dnes ich je náhodou naozaj vidieť, fras berromantiku, tieto uslintané kydy som si kúpila preto, že sú poslovensky, drevom maskované panely mi padajú na hlavu.
Ťahám zbicyklovne velo a zúrivo šlapem po radwegu pozdlž železnice. Limmat jekalný, pomaly hrozí povodňou. Nezmyselne zrýchľujem.Pri moste mi nedal prednosť chlap na príšerne draho vyzerajúcommountainbiku.
„Blbec, hovado,“ nadávam, zisťujem škody na sebe ajbicykli, „idiot“, aby aj on z toho niečo mal. Chlap sa ani neotočil amne je žiarivo jasné, že je úplne jedno kam a ako rýchlo idem, že tu samôžem dostať výlučne naspäť do toho istého bytu na siedmom poschodí,kam nedostávam žiadnu poštu, uvarím nejakú večeru a...a čo?
Neonkazblbnuto pendluje do rohu k rohu...
A čo? Umývať riad ručne, žehliť košele, vysávať príslušné množstvoštvorcových metrov, aby som niečo robila? Stereotypne chodiť z Coopu doDennera po pár uliciach tejto ospalej diery a túžobne civieť nalietadlá? Zúfalo čakať list od niekoho normálneho, šetriť franky porappoch a napodobovať schwyzerdütsch? Preliezať antikvariáty v Zürichua kŕmiť kačice na jazere ako penzista?
Dnes, zajtra, pozajtra, stále?Tie isté pohyby, tie isté slová, tie isté ksichty? To snáď... V akváriučosi zašpliechalo...Krabičky Rohypnolu sú také isté ako u nás, (alebo skôr opačne, fuj, veďje to licencia), teraz tak zaspať, tak ma vďaka firme Hoffman - LaRoche už nezobudia, na niečo je farmakologia dobrá. Stačí dvadsaťkrátterapeutická dávka, na niečo som sa očividne učila aj súdne, fajn,toľko tu je...Zazvonenie skoro strhlo zvonček.
„Ahoj láska moja, ako si sa tu celýdeň mala?“„Ako vždy,“
na koberci leží neonka vyskočená z akvária, mierne zosušenáa očividne mŕtva...
„dobre.“
