Spoza hradného múru sa vynoril vlčiak. Za ním mladý hraničiar so samopalom. „Toto je hraničné pásmo,“ zavrčal.
Zdvihli sa. „Tak ideme preč,“ povedal krotko.
„A to zas nie. Už vás pozorujem hodinu. Čo ste tu robili, vysvetlíte veliteľovi.“
Očervenela. „To ste platení za špehovanie milencov po celej Bratislave?“ Položil jej ruku na rameno. „Nechaj. Lebo ti našije aj urážku verejného činiteľa.“
Nekonečne dlho civeli na pohraničnej posádke na nástenku k 9.máju. Napadlo ho, že vojaci s orgovánom sú už strašne sprofanovaní, ale samotný orgován to ešte nepostihlo a kvitne na Slavíne pripravený na otrhanie.
„Mala si pravdu,“povedal nahlas. „Zachráni nás Léthé. Zabudnúť. Minulosť, prítomnosť, budúcnosť. Všetko!“ Pobozkal ju. Pod priamym dohľadom Gustáva Husáka čumiaceho z obrazu, aj akéhosi vzorného ochrancu hranice, ktorý zadržal štyroch narušiteľov a bol za to odmenený prilepením na nástenku. Celý ten socialistický realizmus, ktorý bol pred chvíľou reálny až na zvracanie, všetko to bolo preč.
Tak sa stal Dunaj riekou Léthé. Mali tisícky kubíkov sekundových zabudnutia a navzájom sa zachraňovali od precitnutia.
„Budem pár dní preč,“ povedala. „ Pozriem sa na druhý breh tejto rieky.“ Vedel, že on sa tam nepozrie. „Sľúb, že tam z nej nebudeš piť,“ poznamenal akoby žartom. Rozosmiala sa, zvihla ruku. „Sľubujem,“ zvolala.
Vyše týždňa sa túlal po meste sám. Končiace leto zhadzovalo zo stromov gaštany. Zopár zdvihol. Oprel sa o zábradlie a hádzal ich do vody. V duchu bol s ňou ten kúsok proti prúdu.
Ten list zaujal najskôr poštárku. Na to meno ešte neniesla list „odtiaľ“ „z druhej strany“ „spoza drôtu“. Zavrtela hlavou. Ale ju do toho nič. Poznamenala si do noteska meno a tri písmená. NSR. Večer to ako vždy odovzdá šéfovi.
Tretí deň vytáčal jej číslo. Zvonenie bolo nekonečné. _????_
Keď vyťahoval zo schránky noviny, vypadol odtiaľ list. Bolo to jej písmo. Strach začal nadobúdať konkrétne tvary. Roztrhol obálku. Trochu natrhol aj papier vnútri. Bleskovo prebehol....dôležitých bolo len pár riadkov. Trochu sa mu zatmelo pred očami. Zbytočne podrobne študoval obálku. Na pečiatke bolo čitatelné Ulm a na známke až príliš zretelné Deutsche Bundespost.
„Kde to pramení Dunaj?“ napadlo ho nelogicky. Pred očami sa mu zjavil prameň v tmavom lese a machom obrastené kmene stromov. Nepríčetne si ju predstavil ako sa skláňa, naberá vodu a počul...sľubujem....
Pokrčil papier. Na konci stálo „odpusť“. Netušil ako sa toto odpúšťa, nevedel ako odpustiť zaradenie do radu pozostalých, kupujúcich drahšie poštové známky. Bezmyšlienkovite sa ocitol na nábreží. Masy vody sa ľahostajne valili zo západu na východ a rieka šumela, akoby sa priznávala, že nie je riekou Léthé.
Dunaj sa volá Styx.
