Díval sa na mňa z výkladu malinkého starožitníctva. Cirka 15 centimetrov, patinovaný bronz. Ohrnutý šilt na čiapke, motocyklistické okuliare, na krku železný kríž. Rommel, maršál z púšte. Videla som už na tomto mieste rôzne absurdnosti, ale pravého Rommela, tak to predčí aj tie najbesnejšie haluze. Musela som si overiť, či je pravý.
"Dobrý deň, prosím vás, čo stojí tá soška vo výklade?"
"Rommel? 3900, ale dám vám ho aj za 3500."
Čiže tam bol...poďakovala som sa, netúžim vlastniť nepotrebné ťažítko tohto druhu, ani keby som bežne nechávala v starožitníctvach pre svoje rozmary štyri tisícovky.
Rozbehla som fantáziu. Ako sa dostane na začiatku 21.storočia do malého starožitníctva soška nacistického generála...predstavila som si starú babičku, ktorá sa vyhla deportácii do Nemecka po vojne, ako roky skrýva niekde v hlbke staromódneho kredenca hrdinu svojej mladosti, nejakú Hilde, alebo Anne s gretchenfrizurou, čo chodila na mešťanku tam, kde je teraz konzervatorium a na otcovom písacom stole stálo ťažítko, potom určite Annu, vydatú za Slováka, v šatoch za lístky päťdesiatych rokov, na matku, či babičku, ktorá roky vedľa fotografií z mladosti schovávala niečo, čo bolo nebezpečné aj do kontajnera vyhodiť...veď čo iné, za socíku by sa zaňho mohla tak dostať do basy a jej prekvapené vnúčatá, keď po smrti babičky likvidovali byt niekde na Palisádach, aby ho mohli predať ako kancelárske priestory, keď objavili túto relikviu...predstavovala som si nejakého pošahaného skína, tak osemnásť a tri mesiace, ktorý nebude ľutovať kúpiť si demodované ťažítko už len kvôli hákovému krížu na orlici...napadol ma vybombardovaný Hannover a zadubené Dachau...
a ušla som odtiaľ.
Za pár dní som šla znovu okolo...vo výklade stál obitý hrnček a na ňom cisár Wilhelm a Franz Jozef II.
Musela som vojsť dnu. "Toho Rommela ste už predali?"
"Akého Rommela?..." znela odpoveď.
V rozpakoch som si kúpila obitý hrnček.
Tak bol tam...alebo nebol...?
