I.
Deň mínus tri
Únava, slabosť, pokašliavanie...nevedel sa dokopať k lekárovi. Vlastne ani žiadneho nemal. Pri štyridsiatke teplote sa doplazil na pohotovosť. V očiach lekára videl svoj zjav. Ani mu len nepripomenul, že s týmto sa chodí na obvod. "Je to zápal pľúc, pošlem vás aj na rontgen." Vliekol sa chodbami poloprázdnej nemocnice, sobota poobede, myslel len na to, aby sa dostal do postele. "To je na hospitalizáciu," povedal lekár. Apaticky prikývol. Nevadilo, že nemá vlastné pyžamo ani kefku na zuby. Akosi mu nezáležalo na ničom.
Nezaujímal ho ani popis RTG snímku. Bronchopneumonia bilat. Mnohopočetné mts.
Deň mínus jedna
Došiel k názoru, že lieky, ktoré mu dávajú do žily, sú na figu. Horúčka sa vracala v pravidelných intervaloch. V tuneli CTčka sa cítil ako v kremačnej peci. "Nedýchajte", počul od laboranta. Mal ho chuť nakopnúť. V úzkom priestore a s pocitom, že mu leží na hrudníku kameň. Nech si tam vlezie on a nedýcha. "Je nalačno?" pýtal sa ktosi za okienkom. Vyšetrenie sa neznesitelne naťahovalo. Asi stratil vedomie, lebo si pamätal až bledého laboranta, ktorý ho udrel po tvári. V tej chvíli mu to nebol schopný vrátiť. Chlap so studenými rukami, ktorý mu prehmatáva brucho, vajcia, bolestivá uzlina na stehne. Bol neskutočne naštvatý. Nech už s ním konečne niečo spravia a nehrajú sa.
"Toho mi nikto neuspí. Myslíš, že ukecám chirurgov?"
"Tak ho prelož na tú onkologiu rovno, nech si hľadajú origo sami."
"Sa mi poďakujú. Ale mal by som mu to ísť aspoň povedať".
II.
Deň nula
Teploty mierne poklesli. Množstvo odberových skúmavok. Zapálená žila. Slabosť. Cestou na záchod sa opieral o stenu. Na lekára sa rozkričal. Pomerne rýchlo mu došiel dych.
"Viete už konečne ako ma máte liečiť?"
"Musíme vás preložiť. To, čo vám je, sa lieči na onkologii."
Telefón mal poslednú čiarku. Nenapadlo ho nič múdrejšie ako vytočiť číslo rodičov. "Doneste mi veci do nemocnice. Mám rakovinu!" "Čoho?" potom baterka naposledy pípla. Nevedel. Pocítil na lícach slzy. Bol sám. V izbe i v tom srabe.
Nebránil sa, keď sanitár doviezol vozík. Mal pocit, že by neprešiel ani po dvere.
Za mliečnym sklom onkologického oddelenia ho sanitár zaparkoval a zakričal "tu máte ten preklad". Znelo to nechutne definitívne.
Posteľ vyzerala ako tá predtým, sestrička i kanyla tiež. Vydesil ho pohľad na suseda vedľa. Onkologický pacient. Bez vlasov, zvláštne šedivo bledý. Čítal Nový čas. Mlčal.
Onkológ na rozdiel od internistu rozprával dlho. Nepochopil ani desať percent toho, čím ho zavalil. Niektoré slová poznal. Karcinóm, metastázy. "Vy ešte stále neviete, čo mi je? To si nemôžte trochu švihnúť? Ja tu nechcem zdochnúť!!!! Robte niečo!!!!" Znova cítil na líchach slzy. Pripísal ich bezmocnosti.
Deň jedna
"Bude to testikulár. Ale tá na stehne mi stačí."
"Chceš to fakt spraviť v lokálke?"
"Na sále by dodýchal. A stále teplotuje." Tie nemocničné dvere sú otrasne tenké.
To s tým dodýchaním sa mu nezdalo ani tak nereálne. Ale aspoň by mal pokoj.
Tá horúčková apatia. Na zákrokovej si odmietol ľahnúť."Ja sa fakt zadusím."
"Spravím to aj v polosede. Choďte tam namontovať kyslíkové hodiny".
Niekoľko vpichov na stehne, akási činnosť, od ktorej bol maximálne odosobnený, pár nechutných kúskov v zornom uhle. Začínal bojovať o vzduch. Cítil, že mu zas stúpa teplota. Lepšie sa dýcha v polosede.
Deň tri
Kyslík odporne smrdí. Vôňa života. Irónia. Nadýchnuť, vydýchnuť. Všetko ostatné prestáva byť dôležité. Nadýchnuť, vydýchnuť. Onkológ zas hovorí priveľa.
"Prečo nemôžem dýchať? To sú tie metastázy?"
"Ano a obojstranný zápal pľúc k tomu."
Smola. Nádych, výdych. Vedľajšie účinky? Nie je to už úplne jedno?
Návštevný deň. Otras. K duseniu ešte hysterickí príbuzní. "Choďte preč."
Zas akási definitíva.
Deň štyri
Infúzií pribudlo. Žiadny pocit na zvracanie. Vlastne žiadny pocit.
Už je asi všetko v riti. Už len dýchať.
Mlčanlivý sa predstavuje. "Ja som Peter". To je tiež jedno. Všetko je jedno.
III.
Deň sedem
Tri dni asi neboli.
Kyslík smrdí stále rovnako. Otvoriť oči. "Peter." Rehot. "Ledá svatý, já sem Imro, Peter šeel fčéraj domov, príde až o mesác." Hm. Vyzeral rovnako. Teda skoro. Po zaostrení očí mu pribudlo aspoň 20 rokov.
Novinky. Nad hlavou transfúzia, o posteľ uviazaný močový sáčok. Sanitárka s obedom. "Nie." Vyčerpanie. Kovová chuť v ústach. Vraj džús. Napnutie na zvracanie. Pristihol sa, že už nepočíta dychy. Otočil hlavou. Šlo to. Ruky ako keby cudzie.
Imro niečo trepe. Stále. Pokiaľ práve nezvracia. Vyzerá to ako keby to robil naschvál.
Deň jedenásť
Veľká vizita. Medici. Ako sa asi cíti opica v zoologickej.
Imro sa balí. "Já zase prídem," halasí junácky. "Mám ich osem. A ešte ožáre. Ty kolko?"
Štátny sviatok, dýchať sa dá aj bez kyslíku. Neohybné prsty predsalen zovrú hrnček. "Nedala by sa tá hadica zrušiť, sestrička?" Koľko "ich" vlastne má? A rakovinu vlastne čoho? Necitlivé prsty nenachádzajú rozdiel. O čom to vlastne hovoril ten onkológ.
Sestričky sa začínajú vyfarbovať. Ľahostajné kočky i uškriekané obludy. Táto je z tej druhej skupiny. Šklbne katétrom, hodí na posteľ bažanta. "A mohli by ste sa konečne umyť sám." Ci pána, už letím, urob mi vaňu. S bublinkami.
Deň trinásť.
Plný vankúš vlasov. Udržať sa na nohách počas sprchovania. Preparkovanie na vedľajšiu izbu. Chuť jedla. Zemiaky sú hnusné. Mierny záujem o čokoľvek. Výmena lekárov.
Pokus o rozhovor. "To vám kolega faaakt nič nevysvetlil? Veď ste podpisoval súhlas s liečbou.." Mal mu chuť vynadať do debilov a ponúknuť výmenu. Koľko by si bol asi zapamätal on. Zdržal sa. "Atypický testikulárny karcinóm" hm, tak práve tá jeho rakovina je špeciálna "s metastázami do pľúc a CNS". Ups. Aj v hlave? Tak tomu sa zjavne hovorí na odpis.
"Nás tu liečia jak pred sto rokmi, taký Patrick Swayze, ten si to inak užíva," kveruluje sused. Hm, isto nemusí do nekonečna zvoniť na sestričku...
IV.
Deň sedemnásť
Dedkovia si korzujú a on mladý a "haha" zdravý leží ako lazar. Vybral sa na záchod. Pri prvom kroku necítil zem pod nohami a pri druhom sa zrúbal vedľa postele. Rozmýšľal, či zažil v živote odpornejší pocit poníženia ako keď sa šplhal naspäť.
Pálenie plosiek nôh. "To sa rozchodí, mladý, to tu má každý...." vysmieva sa dedko. No jasné, každý tu má nádor v hlave, to tak.
Rehabilitačný je celkom mladý, prihriaty, veselo šteboce. "Nieeee, tomu sa hovorí polyneuropatia, to je po liečbe, to prejde, zvyknete si......" Fakt, prečo tí ostatní sa zbalia a odfrčia domov? A ako získať nejaké informácie?
Deň dvadsať.
"Keď budete mať chémošku," oznamuje sestrička, "budete si viesť bilanciu tekutín, koľko ste vypil, koľko ste vymočil, "jááasneee?"
Dnes toho trca izbového nepustí, kým si niečo nevyjasnia. Na niektoré veci si spomenul z dlhého monológu spred milión rokov. "Má ich" 5 a aj "ožáre" ako Imro.
Brožúrka o chemoterapii. To je "počteníčko" skoro ako od Stevena Kinga. Podobný bestseller je vraj aj o ožarovaní.
Návšteva. Kolega má vypadnuté oči a tvári sa ako na pohrebe. Dokonca doniesol kvety. Koktá niečo od veci, prechádza na pracovné problémy. Nezájem. Bleskovo mizne.
Deň dvadsaťtri
Pískanie v ušiach. Necitlivé špičky prstov. Zase teploty. Jedného z dedkov náhle odviezli. Druhý to komentuje "Už je po ňém..........gdo z nás bude další? Šeci tu pokapeme."
Na miesto dedka prichádza mlčanlivý Peter. Vykladá si tašku, domácky skladá veci do skrine, bez vyzvania odchádza a vracia sa s kanylou a infúznym stojanom. Mlčí.
Deň dvadsaťosem
Chôdza. Zas to bez steny nejde. Rovnaká kovová chuť v ústach.
"Tak by sme vás pustili domov". Na toto sa nehovorí nie. Rifle o dve tri konfekčné veľkosti väčšie, tričko ako nočná košeľa. V zrkadle nad umývadlom typický onkologický pacient. Holá hlava, šedobledý. Klub odchádzajúcich. Zlosť. Nejak rýchlo to vzdal. Ide domov. Aj keď popri stene. Pár schodov do vestibulu je ako na milánsku katedrálu. Nekonečné čakanie na sanitku. Slabosť. Ľudia okolo nie sú dôležití. Podstatné je nespadnúť zo stoličky.
Do bytu sú ďalšie schody. Sanitkár sa zmiluje a podoprie ho. Kľúč v nešikovných prstoch ako keby nepasoval do zámku. "Kto sa bude o vás starať? " Čooo?
V.
Deň tridsať
V byte nie je kúska chleba. Necíti hlad. Rozloženie gauča v obývačke za cenu štyroch hodín vyčerpania. Telenovely. Štúdium prepúšťacej správy. Popisy ctčiek, názvy chemoterapií, laboratorne vyšetrenia. Dátum ďalšej liečby. Browsovanie po internete až do vysilenia. Možnosti liečby, experimentálne lieky, vo svete sú isto ďalej.....a pitie vody z vodovodu.
Telefonát jednej z bývalých. "Nemohla by si mi nakúpiť?"
Miesto bývalej príde matka. Obložená taškami a výčitkami. "Predstav si, že mi zavolala tá fuchľa, čo si s ňou chodil, že prečo sa o teba nepostarám.....no celé mesto nás bude ohovárať......a ty si tiež nevďačný, keď si nás vtedy s otcom vyhodil....a doktorovi si dal do vrecka? Uvarila som ti polievku a toto je na liečenie rakoviny, stálo to skoro šesto korun, nech nás neohovárajú, že na to nemáme a....
prudké zvracanie polievky po jej odchode. To už nebude po chemoterapii.
Deň tridsaťdeväť
"Už ste prepustený z nemocnice dva týždne a nehlásili ste sa u obvodného lekára a v sociálnej poisťovni, bude vám zastavené vyplácanie PNky ... alebo už pracujete?" maximálne stupídny telefonát. Čo má či mal vlastne robiť? Bol rád, keď sa mu podarilo vyprať. A blíži sa termín z prepúšťacej správy.
Pokúsil sa sadnúť za volant. Pešo by do práce nedošiel. Na osobnom naňho čumeli ako na ducha. "Nedoniesli ste lístok na peniaze," krivila namaľovanú papuľku mzdárka.
V sociálnej poisťovni žiadali PNku, ktorú mal vypísať obvodný lekár, ktorého nemá. Na úradníčky kričal. Nadával a zúril, všetka nenávisť voči svojej chorobe a slabosti sa zosobnila v tej dôležitej.
V aute skoro omdlel. Do bytu sa plazil desať minút.
VI.
Deň štyridsaťjedna
"To kááám idete? Na príjem sa choodi na ambulanciu!!!"
"To jaak ste došiel minule?"
V polobezvedomí. Vyondi si očko, slepica sestričkovská. Zakladanie ambulantnej karty. Meno obvodného lekára. Jo, tak toho ešte nezvládol. Čakáreň skoro plná. Holohlaví i na pohľad zdraví. "Ďáálšíí na odbeeer!" Nervozni i apatickí. Nuda. V mp3ke niečo drsné.
Tá istá posteľ. Hľadanie žily na zapálených rukách. Váha. "Ste sa doma moc nezotavili, čo?"
Deň štyridsaťštyri
Už aj sľubované zvracanie. Že človek musí mať všetko.
Veľká vizita. "Má tento pán zamrazené spermie?"
Čo či má???? Izbový trcko koktá, že prišiel v "zlom stave".
"Ledva dýchal, keď nám ho dodali, to by fakt bol veľmi schopný na spermie!!!"
Tie dvere sú naozaj tenké. Načo sú komu jeho spermie. Teraz by stačilo môcť si dať panáka.
Onkologický pacient - aj s lavórom. Grc.
Deň štyridsaťsedem
"Nezabudnite si vybrať lieky. Vidíme sa o tri týždne."
O dva. Naozaj sa dá zvyknúť. Makarónové nohy a necitlivé ruky sa dajú zakamuflovať.
V ušiach už píska menej a Onsetrogen je aj v tabletkách.
Na cestu domov si zobral taxík. "Neogrcám vám to tu."
Neskutočná chuť na chlast. Po troch vodkách osamote svetový pocit, že to musí dobre dopadnúť.
VII.
Deň štyridaťdeväť
Dva dni zvracania. Opica z vodky i chemošky. Už nevládal ani dojsť na záchod.
Matka. "Ako ťa mohli takto pustiť, to sú vrahovia tí doktori, ostanem tu sa o teba starať......."
Ledva ju vypoklonkoval. Zvyšok vodky vylial do umývadla. Pomaly upratoval byt. Nechcel nikoho vidieť. Vegetoval. Dýchal, po troche jedol. Žil. Žil?
Deň päťdesiatštyri
Hľadanie obvodného lekára. Zlaté stránky, najbližšie ulice. Zdvorilé odmietnutia. Nezdvorilé odmietnutia. "Ale ja potrebujem lekára, ja mám rakovinu." Ticho v aparáte.
Na mieste bolestivej uzliny jazva. Vajcia na omak normálne.
V embryonálnej polohe živočíšny strach zo smrti. Nočné mory, tváre bez vlasov, umierajúci dedko, zakrytá mrtvola, vlastný pohreb. Túžba po vyliatej vodke. Telefonát kamarátovi. Rozpaky. Samota. Samota. Internet znovu až do vysilenia.
Deň šeťdesiat
Čakáreň obvodného. Ráno sa dlho obzeral v zrkadle. Hladce oholen. Na vojne by z neho mali radosť. Skúmavé pohľady dôchodcov. Čosi víťazoslávne. Myslia si, že ho prežijú. Súhlas. Ale tú PNku a lieky potrebuje.
"Vypíšem vám návrh na paragraf?" Aký paragraf, invalid je mrzák na vozíčku....predstavil si seba lapajúceho po dychu. Zdvihol sa mu žalúdok. Chápavý profiškľab lekára....to máte po tej chemoterapii...a ste nejaký bledý, spravíme krvný obraz..... Iniciatívny.
A sestrička poleno, rýpe sa v zapálených žilách ako slepá. "Odnesiete si to do laboratória, dobre?" Hodil skúmavku aj so žiadankou do prvého smetného koša po ceste.
VIII.
Deň šesťdesiatdva
Ctčko. Na konci tunela žiadne svetlo. Klaustrofóbia pri spomienke na prvé. Odbery, množstvo skúmaviek. "Zoberiete si to cestou do labáku." Oťažená taška. Nešikovné prsty. Mal ich tiež chuť cestou hodiť do smetí. Prvý krát nechcel, aby onkológ vôbec prišiel. Nervozne chodil z izby na chodbu. Kde môže ten chlap trčať..... Cez mliečne sklo dverí prebleskujú červené vetrovky. Nosítka. Peter.
Napodiv onkológ bol nebývale stručný a zrozumitelný. Brucho a mozog sú čisté /!!!!/ na pľúcach niečo ostalo a v liečbe sa bude pokračovať. Po chodbe hore, dolu, každá cesta pomalšie, nechcel sa vrátiť do izby. Sestričky tam chodili nejak priliš často. Nechcel Petra vidieť.
Dlhšie sa už potulovať nedalo. Vybavený infúznym stojanom musel zabočiť do svojej postele. S obavou sa obzrel. Peter vyzeral zhruba ako predtým. Len miesto infúzie mal na stojane transfúzny sáčok a v nose známe kyslíkové okuliare. "Každý chvilku..." poznamenal.
Prikývol.
Deň šesťdesiatsedem
Pochybnosti. O liečbe, mohli sa pomýliť hneď na začiatku, o schopnostiach lekárov, veď na nete čítal aj nieco iné, o výsledkoch, čo ak si zmýlili snímky. Pochybnosti. Tentokrát bez zvracania ... bola to vôbec správna chemoterapia??...a k tomu Peter. Mlčanlivý ako vždy. S vlasmi.
"Keď ideš von, dal by som si vodku."
"Vodku? S chemoškou? To ti bude otrasne zle, vyskúšané."
"Ja UŽ nemám chemošku."
Keď prelieval Nikolausku do fľaše od Rajca, musel odpiť.
Dokázal ju odovzdať, dokázal odšoférovať domov. Večer striedavo zvracal a plakal. Nebránil sa tomu.
IX.
Deň sedemdesiatjedna
Práca. Sociálna poisťovňa. Obvodný lekár. Kolobeh odpísaných.
Zvykol si na seba. Okašlať všetkých, žije a bude. Odhodlanie.
Matka s dobrými radami o liečbe rakoviny, adresou dokonalého liečiteľa a litrom mrkvovej šťavy.
"A komu odkážeš ten byt?"
"Deťom!!!! Tým, čo budú babke nosiť kvety na hrob!!!"
Kľúče hodila o zem. Šlahol ich do záchoda, skoro rozbil misu.
Bývalá. Stále krásna, prizdobená súcitom s invalidom. Málo alkoholu a dokonalé zlyhanie. Pri predstave, že sa s tým niekde pochváli, ju mal chuť zabiť. Odišla.
Deň sedemdesiatsedem
Stará pivárska partia po kvartáli. Žiadne blbé poznámky. Jedno pivo a nepríjemný pocit, že vôbec nemusel prísť. "Si býval zábavnejší..." Únava a povedomé bolesti pri nádychu.
Deň sedemdesiatdeväť
Obvodný je iniciatívny. "Potrebujete lieky od bolesti, v tomto štádiu najdôležitejšie. Napíšem vám morfínové náplaste, najmodernejší aplikačný spôsob. Sa na vás tí odborníci pekne vykašlali."
Moment, pred dvoma týždňami bolo ctčko dobré........Panika.
Výstup teploty, bolesť hlavy. To je koniec. Pľúcne aj mozgové. Apatia. Nalepil náplasť. Nič sa nestalo. V stúpajúcej horúčke čučal do stropu. Takto vyzerá koniec? Pekne blbo.
X.
Deň osemdesiattri
Dnes mal termín poslednej chemoterapie. Nech to dajú niekomu inému. Figu to pomohlo.
Telefonát. Číslo neznáme. "Mali ste sa dostaviť na hospitalizáciu."
Úprimnosť. "Nevládzem. Je mi príliš zle."
Šokujúce pochopenie. "Zavolajte si sanitku. Dovezú vás."
Dvaja ako od benzínky. "Pôjdete sám alebo donesieme nosítka." Kruci, pôjde dobrovolne, alebo dostane putá.....? Tašku zobral jeden z červených. Po schodoch sa snažil ísť čo najrovnejšie. V sanitke si rád ľahol. "Aj vám zahúkame?" Humoristi.
Nezvykle ochotná sestrička z ambulancie. "Vozík, nie nosítka." Žeby ešte aj empatická?
Smrtelná posteľ. Kua, to je ale haluz. Začínal sa uchechtávať. Horúčka.
Deň osemdesiatštyri
Dve transfúzie. Antibiotiká. Bláznivá eufória dávno preč.
"To čo tu máte za náplasť?"
"To mi dal obvodný, že keď mám bolesti..."
"A máte bolesti?"
"Pichanie pri nádychu a bolesti hlavy. To sú tie metky?"
Útrpný úškľabok. Irónia. "Metky momentálne nemáte. Ale zato ďalší zápal plúc a pri takom hemoglobíne by hlava bolela aj mňa. Prečo ste neprišli skôr?"
"Obvodný povedal, že už zomieram."
"Tak teraz určite nie." "A chemoška?" "Aj na tú príde."
Pokojný spánok bez snov. Ten špitál dokáže byť celkom útulný.
Deň deväťdesiattri
Dotečené. Kanyla vytiahnutá. Koniec. Nechápavý pohľad.....má to za sebou. Za sebou!!!
Nie ako dedkovia odvezení havranmi. Fine. Ende.
Peter sa balí. "Končím."
"Aj ty?" Mlčanie.
Hlásiť sa na rádioterapii. To bude brnkačka. "mozog preventívne" nemvadí, Ildikóó, ľavou zadnou.
XI.
Deň stodesať
Dedko bez hrtanu. Chrchle a mašinka s robotickým hlasom. Obálka s CTčkami.
"To kde máte ten mozog, toto sú nejaké plúca!!!"
Trcko doktor na nerozoznanie od izbového z chemošky. Ďalšie CT, usmievavá laborantka, pohodička.
Hláste sa v čísle neviemkoľko.
Tma. Laserové lúče zbiehajúce sa na tvári. Mimozemská civilizácia. "Nehýbte sa", na tvár sa pleskne akási handra, ktorá priľahne tesne ku koži, dusí, panická reakcia "Čo sa hýbeteeeeeeee, veď to celé skazíte, malé decká to zvládnu lepšie!" Ešte raz tá istá handra, zavreté oči, hladenie po tvári, no od takej stare obludy to ani nemusí byť. Fantomasia maska vytvrdnutá, znovu priložená, znovu lasery ... a fixka na prádlo. "Ste sa zlakli, či čo?"
By mohli aspoň človeka varovať.
Deň stoštrnásť
Čakanie na ďašiu frakciu. Neznesitelná bolesť hlavy. Štyri ibuprofeny. Onsetrogen. Výsledok nič moc.
Čakáreň bez okien pod zemou, nedostatok vzduchu. Znovu chrchlajúci dedkovia. Oprsklí puberťáci bez vlasov dožadujúci sa prednosti.
Úzke lehátko. Pohľad na stroj, visiaci vlastne vo vzduchu. Maska na tvári......Leonardovi pristala tiež....lasery. Zameriavanie. Pohyb stroja. Zatváranie neotvoritelných dverí. Klaustrofóbia.
Hlas laboranta. Nerozumie. Nech to skončí.
Otvorenie dverí, snímanie masky. Útek z väzenia. Bolesť hlavy. Závrat. Auto na platenom parkovisku. Krátke vďakyvzdanie doma, že cestou nikoho nezabil.
XII.
Deň stodvadsaťjedna
Kontrola po ukončení. "A hláste sa u svojho onkológa." To tak. Zbohom!!!! Navždy!
Deň stopäťdesiatdva
Plná čakáreň. Odbery. Čakanie. Nekonečné. To fakt ľudia nemajú čo robiť a všetci sedia na onkológii?
Šuškanda. Zomrel ten, tamten......Peter, Imro...a iní.......a nás to čaká. Ba ho. Ja si len zavolám na výsledky.
Nervozita pri telefóne. Napätie. Pre tentokrát bez rozsudku. Ďalší darovaný mesiac.
XIII.
Deň tristodvadsaťštyri
"Nemáte dobré výsledky. Na CTčku niečo je a markery sú vysoké. Môžte prísť na hospitalizáciu?"
Do fľašky od fanty nalial dve tretiny vodky a tretinu fanty. Skúsený.
