Nočnými ránami do práce. Nuda. Tá istá cesta 300 krát ročne. Pohľad do okna vežiakov. V každom okne rovnaké svietidlá. Zariadené byty? Bez duše. Normovaný blahobyt ako v šourúme, kam ma pozýva pologramotný plagát.
Deň slameného slnka. Slovanského symbolu slnovratu. Vlaňajšia slama a budúcoročná nádej na novú úrodu. Deň od slnka do slnka. Krátky. Pridlhý. V neriadenej rýchlosti až zúrivej snahy o akúsi domácu hojnosť, pohodu či nebodaj mystiku.
Svetlo predomnou, tma za mnou. Zariadiť si svoju vlastnú myseľ bez zaplateného architekta. Vynechať dav, nechať za sebou dav. Beznádej je v prírode vždy relatívna.
Na atole Bikini prežili šváby, stenu údolnej priehrady nahlodáva lyšajník a na mŕtvom strome kvitne imelo. Orchidea v črepníku sa prestala tváriť ako parazit a mám tendenciu jej uveriť.
Santovia visiaci z okien, stroboskopy na vianočných stromčekoch a parachanukové svietniky. No daj...
Vešiam nad dvere slamené slnko.
Svieti len mne.
