Po vymrznutí v slnečnom januárovom dni prejaví rodina záujem o kuraciu polievku.
Nemilé. Nevarievam polievky. Už ako dieťa som ich nemusela a kuracia???
Spomienka na doby materských dovoleniek a bezchuťovej detskej váry typu: kurča, zelenina, bez chuti a vône variť do rozvarenia a pri kŕmení detí nechutnať...
Ale uznávam, že je to nízkoprácny spôsob ako urobiť rodine radosť.
A tak varím. Veľa kuracích chrbtov, balíček horných stehien značky Hyza, dva balíčky zeleniny značky Zelenina u Maroša, korenie, polievková cestovina značky Clever.
Rodina sa oblizuje. Mne nechutí.
Koniec sedemdesiatych rokov. Petržalka. Biedne domky so záhradami. Čerešne a marhule, čo rozprávajú príbehy. "Zuzkaaaa, dones od tety Paľky sliepku, ideme variť polievku", kričí babka a ja chcem všetko iné, než isť do páchnúceho dvora páchnúcej susedy po čerstvo zarezanú sliepku. Miznem do malinového "bánu" a robím sa hluchá. O hodinu "Zuzkaaaaa, vytiahni petrušku a mrkvu, už sa to varí..." Vyleziem z bánu, aj tak som už napolovicu zožratá od komárov a nechám si vynadať, že korene sú alebo hrubé a budú zrebnaté alebo tenké a budú "slabé". Soľ, nemleté korenie a šafrán pre farbu a miznem ako duch, lebo hrozí nové "Zuzkaaaaaa" - na krájanie rezancov. Nieeeeee!!!!! To radšej prebehnem tri - štyri ulice na zmrzku na Zadunajskej. "Melenky rozsypááááťťť", našťastie dnes budú do polievky tieto nedefinovatelné kúsky.
"Čo neješ", vrčí babka, "nechutí ti?"
Dodnes ma mrzí, babka, nechutilo. Nemala som rada kuraciu polievku a dodnes nemám.
Ale tá moja "značková" polievka mi chutí ešte menej. Ty by si na ňu povedala "ľahko došla, ľahko pošla".
A mne sa zdá umelá, aj keď som ju varila sama.
"Mamííí, to je squelláá polievka," kvília blahom decká.
Hm. Oni na to budú raz spomínať ako na "staré zlaté" časy.
Detstvo máme len jedno. V žiadnom prípade im ho nemienim kaziť.
"Decká, upečiem vám koláč?"
Aj tak nemám rada polievky.
