Nemal na to ani vek ani náladu.
Vadili mu davy babičiek s vraními očami, čo priam oblizovali jeho mladú tvár a dátumy na náhrobku.
Prekážali mu rodinné stretnutia s diskusiami o deťoch, nových autách či zamestnaniach.
Položil kyticu, zapálil sviečku. Pokúšal sa modliť. Nešlo to. Tie slová nepasovali.
Hodili sa k cintorínu, k sviečkam, k chryzantémam.
Ale nehodili sa k nej.
Prosto tam nebola.
Vymotal sa spomedzi neosamelých.
Doma pohladil mačku, otvoril si fľašu červeného, vložil do prehrávača DVD.
A zrazu bola tam. Odišla možno do kúpelne, aby sa skrášlila pred večerom,
v kuchyni niečo ochutnáva, či si tajne zapálila na balkóne.
Pomedzi hudbu počul jej kroky a iba čakal, kedy sa otvoria dvere a vôjde.
Pristihol sa, že hovorí nahlas. Prihováral sa jej, že nech je kdekoľvek,
nech jej tam je čo najviac fajn, pripil jej i všetkým, čo sú s ňou, na nekonečné šťastie
a sebe na stretnutie.
Po dohratí hudby ešte chvíľu posedel. Bol spokojný.
Vedel, že zajtra na cintorín nemusí ísť.
