Andrejovi sa podarilo vyprať mobil. Náhradný telefón nebol problém, ale kúpa novej karty nás prehodila o dvadsať rokov dozadu.
Prvá "prevádzka":
"Nemáme, nedodali nám."
Túto vetu som už pár rokov nepočula. Spomínam si na ňu v súvislosti so záchodovým papierom, práškom Tix a dámskymi vložkami v drogérii na rohu Steinerovej. Ešte aj otrávený výraz v tvári pani predavačky bol úplne autetický.
Druhá "prevádzka":
Traja kecajúci zamestnanci. Kávička. Ignorácia.
"Prima kartu si prosím."
"Nemôžme predávať, nejdú systémy."
"Tak načo máte otvorené?"
Urazený pohľad. "Sme v práci."
To je fakt. V reálnom socíku naozaj všetci chodili do práce a nepracovali. Väčšinou naozaj z objektívnych dôvodov. Npríklad neprišiel materiál.
Tretia "prevádzka"
"Prima karty sa minuli, skúste inde."
Aj to si dobre pamätám. Špionážne ženské telefóny: Mandarínky majú na Záhradníckej, maďarský salám na Steinerke a po paradajky choďte do Pokroku - v ostatných obchodoch ich nemajú. A v Priore dostali žiarovky 75Wattky, bežte tam na ne, než sa minú.
Štvrtá "prevádzka":
"Vypredali sa, budú keď preberieme. Je ich nedostatok."
Preberáme tovar. Absolútne napätie, čo priviezli. Trvanlivé mlieko, instantnú kávu či hmoždinky?
Nedostatkový tovar, to bejvávalo...skoro som sa opýtala, či nemá nejaké "pod pultom".
Chýbal už len typický oznam na dverách "NEMÁME".
Piata "prevádzka":
Pred nami 61 ľudí. "Takto sme stáli šóry na mandarínky, keď som bola taká veľká ako ty", poučujem schválne nahlas Andreja. "Len aby ich nevypredali," zapadol do role osemdesiatych rokov potomok.
Nevypredali. Kartu sme kúpili. S exkurzom do čias nedostatkového tovaru, zamestnancov bez práce, zháňania a vystávania hodinových radov. Nuž návrat do detstva. A že vraj stroj času neexistuje. Orange ho vlastní.
