Jednoduchá situácia.
Snaha kúpiť si osemnásťkorunový lístok na MHD.
Jasne nepredpokladám možnosť platby kartou.
Vyberiem z bankomatu a začnem obchádzať novinové stánky na autobusovej stanici Mlynské Nivy. Konštantná odpoveď: "Nepredám vám. Nemám vydať z tisícovky."
Vyhrabávam drobné. Konštantná odpoveď: "Nepredám vám. Drobné neberiem."
Tak aké? Odpovede: "Dvadsaťkorunu." "Choďte si niekam rozmeniť." "Máte mať."
"To ma nezaujíma." "Ja aj tak na tých lístkoch nič nezarobím."
S prehľadom najarogantnejšia bola pani okolo štyridsiatky v stánku na zastávke trolejbusu na rohu.
Kovové peniaze sú "smeti", kupujúci je "špina" a "môže sa na mňa vys*ať".
Pred svedkami. Nuž môže. Lístok potrebujem ja, nie ona ho predať, že.
Už sme sa opakovane lampárňovali o hlúposti, arogancii a nezáujme o prácu predavačov v novinových stánkoch. Postupne nadobúdame pocit, že ich vyberajú podľa týchto kritérií.
Takže vyhlasujem súťaž o milého ochotného predavača lístkov - navrhnite - budem nakupovať len u toho a som ochotná nechávať aj tringelt.
Lebo naozaj nerieši problém hulvátov predávajúcich lístky, že máme elinu či jazdíme autom....
