Vyrástli sme v socialistickom realizme, že " čo od neho chcete za ten plat" a bažantomazáckom spôsobe komunikácie "pobuzerovali mňa, pobuzerujem ja toho podomnou" a nadobudli pocit, že tak to má byť. Odreagovanie frustrácie a agresivity tým, že urobíme frustrovaných a agresívnych tých okolo a pod sebou. Keďže to nefungovalo, veľa z nás si povedalo,že takto nie.
Potom sme dostali kultúrny šok z oblastí, kde sa aj výkal v nočníčku hodnotil nadšenými ováciami a prehra 10:0 slovami "good job", úsmevmi umelými a aj sympatickými ako tvár Stallonovej matky a veľa z nás si povedalo, že takto nie.
Pamätáte si Mičurina a jeho kríženie najnemožnejších druhov ovocia? Mňa vždy pri tom napadol starý vtip, ako chcel skrížiť "koniklec" a "pampelišku", aby mal "konilišku" a vyšiel mu z toho "pampeklec".
A taký pampeklec je aj chudák občan Priemer.
On by bol rád, keby na neho vykukovali smajlíky a on by ich mohol agresívne buzerovať.
Lenže ono to tak nefunguje. Nedá sa zabezpečiť kolektívne nadšenie tým, že si ráno manažer postaví do pozoru manšaft, zúrivo im vynadá za všetko "od Jana Sobieskeho" a na záver im rovnako agresívne prikáže byť nadšení z toho, že smú vkladať fašírky do žemlí. Mišovi včera zdochol pes, Jano sa plnotučne pohádal s manželkou, Marku vytopili susedia a Evina dcéra prepadla z dejepisu. Presne to posledné, čo im "prišije" na tvár úsmev, je poriadne nadávanie od manažéra, ktorého strašne bolia zuby a pred hodinou bol "sjetý" šéfom pod čiernu zem, lebo sa zákazníci agresívne sťažovali, že personál "nie je milý".
A tak pekne dokola ako ten pes, čo si chytil vlastný chvost a tak dlho si ho hrýzol, až si ho zožral. Tú blbú náladu si udržujeme a potencujeme.
Človek "zvonka" len čumí. Ak je z naivnejšej časti glóbusu, začne dávať nevyžiadané dobré rady o pozitívnom myslení a čuduje sa, "prečo" to nefunguje. Ak má trochu vyššie EQ, povie si, že "Slováci sú takí"a zaradí zduté a frustrované xichty niekam k bryndzovým haluškám a fujarovej hudbe, ktoré alebo toleruje alebo netoleruje.
A čo my postihnutí? Vyhovuje nám, keď na nás niekto stále agresívne útočí preto, že bolo agresívne útočené na neho? Chceme si prišívať na tvár masku, pod ktorou budeme vytrvalo nenávidieť? Či sa dáme na nejakú scientologickú cestu pozitívneho myslenia až si bude celé okolie potichu šepkať o potrebe psychiatra?
Nepolarizujme sa na konilišky a pampeklece. Stredná cesta existuje. Netreba fňukať blahom z toho, že niekomu blokujem brokolicu či trhám zub. Stačí, ak po ňom tú brokolicu nehodím - s vedomím, že o hodinu mi (alebo niekomu inému) bude trhať zub.
Nemám rada kípsmajlistov, ktorí mi s úsmevom predávajú rakvu. Nemám rada ak ma niekto agresívne núti ku kípsmajlu. Nemám rada, ak si niekto svoju frustráciu z agresivity inde odreagováva na mne. A nemám rada, keď sa prichytím pri odreagovávaní si tej frustrácie agresivitou inde.
Cesta vedie stredom. A pampeklece a konilišky nech ostávajú na jej okrajoch. A z mrakov prší, z čoho tiež netreba mať hneď blbú náladu ani sa začať prihoreno usmievať.
