Bolo potrebné si zvyknúť na niektoré nové veci.
V nemenovanom malebnom záhoráckom mestečku naištalovala Slovenská sporitelňa bankomat. Nebol príliš používaný, ľudia ešte stále považovali banky za "panské huncútstvo" a dávali prednosť v deň svatého Berousa státiu v rade pred mzdovou účtárňou a prepočítavaniu sáčkovaného. Okrem toho býval aj dosť často pokazený a my naivní "zápaďáci" čo sme mali v banke účet, sme jazdievali na bicykli do vedľajšieho mestečka, kde mala bankomat konkurečná banka a nechávali tam vysokánsky poplatok za výber. A ešte sa aj eventuelne modlili, aby aspoň ten fungoval a nemuseli sme si požičiavať peniaze od tých, čo sa "bankama nachytat nedali".
Niektorí starí občania však išli s dobou.
Tak som raz nachytala bodrého záhoráckeho strýca kopať do steny pod bankomatom. Bol nižší, na vlastný bankomat by nedokopol. "Zase nejde?" spýtala som sa.
Strýc ma ignoroval..."Já chci svoje peníze!" kričal.
"Dali ste zlý kód?" pýtam sa, hoci som kartičku nikde nevidela a na bankomate svietilo "vítame vás".
"Jaký kód," zrúkol na mńa strýc. "Já sem si dal do tý banky peníze, pěkně sem to povědel temu automatu a on mi ništ nedal! Ty svině kapitalistické, oni mně ty peníze nechcú dat!" a ešte raz zlostne kopol do steny.
Zdekovala som sa, aby som neobsiahla...
Prečo ma táto spomienka prepadla teraz? Nuž občas...sa veľmi podobne kompetentne vyjadrujeme ku kde čomu...
Nekopme do steny, kým si nenecháme vysvetliť ako to funguje...
