Bol to taký miestny trapko, synáčik súdruha predsedu MNV - vždy vymydlený, v nedeľu nosil kravatu a virtuozne žaloval. Kolektívne sme ho neznášali. Akákoľvek hádka vrámci ulice skončila vždy, keď sa zjavil s tým svojim "a to sa pooovieeee".
Vtedy bolo úplne jedno, či sme sa predtým hádali, kto je "mešťan" a "dedinčan", kto je "za" Slovan či Kovosmalt, kto počúva O3 a kto Zákrutu. Spoločný nepriateľ skočil zmydlený rukou jednotnou a nedielnou.
Raz si ma zavolala babka na "bešprechung". Vedela som, že niečo prasklo. Susedovie okno, nezamknuté auto s vytrhnutými káblami, družstevné marhule alebo nápis na farskom plote, za ktorý mohla konkurenčná partia? Nie. Šlo o Jožka, čo bolo trapkove občianske meno. "Ako by sa ti páčilo, keby si bola na jeho mieste?"
Netvrdím, že odvtedy som vyhľadavala príslušného Pepu a kamarátila sa s ním. Ale ako príklad poslúžil výborne. Nie, nechcela by som, aby mi robili to, čo jemu a nežalovala som.
Prešli dni, roky, desaťročia...
Jožo je miestnym papalášom a vracia všetkým v celých, čo si v drobných požičali v detstve a keďže má po ockovi správny politický čuch, ak chce, nájde si aj tých, čo sa z rodného sídla odsťahovali.
Mne povedal, že si "váži, čo som preňho urobila" a dokonca sa ma opýtal, či sa mi môže nejak "revanšovať". Jediné, čo ma napadlo, bolo, že by bolo ideálne, keby zabudol, že sme sa kedy v živote videli.
Len že zas mala raz babka pravdu. Šikanovaný bude šikanovať o to viac, hneď ako dostane možnosť.
Skúsme to s tou občianskou spoločnosťou. Nerobme iným to, čo nechceme, aby robili nám.
Možno nebudú...
Bez záruky.
